- Ja sa vlastne usmievam, ale to slnko...., mi svieti do očí. A tak sa...asi škerím, odpovedám mu.
- Ale prečo? Prečo sa tak vyškierate? Nástojčivo sa dožadoval odpovede...
- Pretože svieti slnko.
- A to preto sa smejete? Veď slnko svieti každý deň.
- Áno, ale nie vždy si to všimnem.
- A prečo nie? Ste slepý, keď ho nevidíte?
- Nie, nie som slepý, len si proste neuvedomím... že svieti.
- Tak potom ste slepý. Konštatuje chlapček a naťahuje si ruky.
- Nie, nie.... vlastne.... asi... Zakoktávam sa, snažiac sa z tejto pasce dôstojne vykrútiť
- Takže ste slepý. Moja mamka hovorí, že takým, ako ste vy, treba pomáhať. hmm... ešte nikdy som nevidel slepého. Máte aj bielu palicu?
- Ale nie, vidím celkom dobre, dokonca aj teba vidím, aha.
Usmievam sa a na znak svojho dôkazu mu brnknem po nose.
- "Mňa môžete vidieť. Ale keď nevidíte slnko, tak potom, potom ste slepý. A škeríte sa, aby si všetci mysleli, že ho vidíte...“
