Zase vymýšľa. A to sa mi na nej páči.
Dotýkať sa jej znamená nedotknúť sa a pritom pohladiť. Všade tam, kde to má zmysel.
Káva iba spomalí ručičky na hodinkách, aj to iba na chvíľu, kým neprestane hriať.
Do spevu drozdov v rannej modrej tme debatujeme o tanečných krokoch v sambe. Smejeme sa, akoby sa nestalo vôbec nič. A pritom sa pohol celý svet. Bližšie k oblakom, ktoré medzi hviezdami plávajú ako gigantické origami s krídlami.
Sadá hmla, vo vzduchu cítiť rosu. Gýčovo jej prechádzam prstom po chrbte. Mám Hirošimu nadosah, nič iné od odistenia už medzi nami neostáva. Myslím na to, čo bolo a dúfam v to, čo bude. Poriadne sa trasieme od zimy. Nádych a výdych, pekne po vzore zrýchleného tikotu hodiniek. Beží mi čas a jej nahota má navrch. Vlastne, prebrala nadvládu nad všetkým.
To ma desí.
„Pustíme si hudbu?" - opýtal som sa
A ona, tak spontánne a priridzene, tak nežne a živočíšne, tak naozaj
- splynula s tou rannou, drzou a protivne skutočnou hmlou.
