Čím začať? No v poslednom príspevku odtiaľto som písal asi najviac o strave, teda čím sa tu živím. Prišiel som na to, že hovädzie sa nedá jesť každý deň (celý deň). Je to fyzicky nemožné. Toto zistenie bolo pre mňa dosť bolestivým zážitkom, keď som týždeň presr*** a bolelo ma brucho. Čo však bolo zaujímavejšie, bolo stretnutie s miestnou „medicinmankou".
No fakt som bol u tradičnej liečiteľky, či ako ju to mám vlastne nazvať. Nie že by som sa k nej vybral sám. Pri zmienke o mojich problémoch som dostal odporúčanie od otcovho bratanca že: „Tam choď, tam ťa prezrú lepšie jak v nemocnici." Som si myslel že pôjde o nejakú ambulanciu či čo a volalo sa to normálne že Centrum pro salud (centrum zdravia). Tak sme sa tam jedno ráno s otcom vybrali, chvíľu som čakal a celkom rýchlo som prišiel na rad.
Najprv si asistentka (ani ju nemožno nazývať sestrou) spísala moje osobné údaje a popis mojich starostí. Následne nato som chvíľu čakal na pani „doktorku". Medzitým som ju zazrel ako vyberá z rúry v ordinácii nejaké listy. Tak asi suší nejaké byliny. Verte, ja osobne nie som nejako proti prírodnej medicíne, vôbec mi to neprekáža, len som absolútne nebol pripravený na to, čo sa malo udiať.
Prišla ku mne, najprv si ma prešla akousi kovovou špajlou. Jak ukazovátko to vyzeralo. Pochodila mi ňou po celom tele a potom to začalo. Vybrala nejakú zbierku bylín, obyčajný zakladač s veľmi zle prefotenými obrázkami bylín a ich názvov. Poprosila ma, aby som si vyzul jednu topánku, že sa ma musí dotknúť. Tak som učinil podľa žiadosti a ona mi stúpila na nohu. Tá asistentka jej potom vzala ruku a začala jej nejakým divným spôsobom pravidelne trieť prsty. No a ona druhou rukou chodila po tej knihe stranu za stranou a dotýkala sa tých obrázkov. Z toho akože mala prísť na to, aké mi vyberie! Nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať.
No každopádne nechcel som uraziť cudzie božstvá a zoslať si na hlavu apokalypsu dva mesiace v predstihu a tak som to bez rečí absolvoval. Na konci mi povedala, že to mám z vody a zmeny prostredia (aké nevídané) a že si mám spraviť diétu, mám jesť viac bieleho mäsa a dala mi hneď niekoľko bylín, medzi inými samozrejme koku, ktoré mám denne užívať ako výluh, plus mám prísť na druhý deň skoro ráno na „očistný koktejl".
Fajn, veď ako vravím, ja naozaj nie som proti prírodnej liečbe, len si ten rituál mohla nechať pre miestnych a dať mi tie byliny ihneď. Keď som to neskôr spomínal pri večeri, tak mi pani domu namietla, že veď som sem prišiel okrem iného študovať miestnu kultúru, tak čo sa sťažujem, toto je jedna z miestnych špecialít. A veď mala pravdu. To len môj príliš racionálny európsky mozog to akosi nevedel vstrebať.
Na druhý deň som prišiel na očistný koktejl z mlieka, semien papáje a tekvice a nakoniec musím priznať, že mi tie byliny pomohli. Po pár dňoch užívania sa cítim oveľa lepšie. Prispela k tomu aj zmena počasia. Už každý deň trochu zaprší a tak sa tie ukrutné štyridsiatky dajú celkom prežiť. Búrka vždy očistí vzduch od prachu, ulice od bordelu a teploty klesnú na príjemných dvadsaťosem, tridsať stupňov.
Inak čo sa týka miestneho zdravotníctva. Podľa výpovedí Riberalťanov, stojí za starú belu. Aspoň to štátom hradené, ktoré ani nie je celkom hradené. Lekári vraj pomerne často a radi kašlú na pacientov a ani sa im veľmi nevenujú, čo môže mať v konečnom dôsledku fatálne následky. Takže asi môžem byť aj celkom spokojný, že som bol radšej u medicinmanky. Navyše v miestnej nemocnici majú problémy, ako inak, s vodou. Keďže potrubia sú suché, používajú vodu z rieky! Áno. Tú vodu, čo som z nej jedol posledne rybaciu polievku. Určite ju však nejako ošetrujú. Hádam.
Ja som videl len jednu súkromnú kliniku v Santa Cruz a to vám poviem, že to bola extra trieda. Vyzerala veľmi fajnovo. No to je súkromná klinika. Berú v priemere asi osemsto bolivianos za konzultáciu u špecialistu, čo je asi sto eur, čo je v preklade VEĽA. Tí štátni vraj berú okolo 80 až 100 bolivianos s tým, že starostlivosť je mizerná. Lieky sú tu tiež podstatne drahšie ako u nás.
Ešte ostanem pri tej strave, lebo ono to ide ruka v ruke s tým zdravím. Viem, znovu to bude vyzerať ako výplod europeizovanej mysle, no Bolívijčania absolútne nemajú potuchy, ako by sa mali stravovať. A jasné, od niekoho kto sa otrávil hovädzím mäsom, to znie ako mlátenie prázdnej slamy, ale..
Pri kvalite a cenách tohto zdravotníctva tu, cenách liekov, a na druhej strane, pri kvalite a cenách potravín, možností dopestovania zeleniny a ovocia za bagateľ a niekoľkokrát do roka, by ste čakali, že si títo ľudia na seba budú dávať aspoň väčší pozor. Čakali by ste menšiu frekvenciu obéznych ľudí, infarktov, cukrovky, upchatých ciev a kadejakých iných civilizačných neduhov za ktoré si ľudia môžu vlastne sami a z ktorých práve tie vymenované najviac trápia tunajšiu populáciu. A vôbec sa tomu nečudujem.
Ľudia si tu do inak výbornej ovocnej šťavy priamo zo záhrady (ulice, parku, spred domu, spoza garáže) kydajú kilá cukru. Zeleninu na tanieri tu vidíte len tak „aby sa nepovedalo", zato vyprážané je skoro všetko. Na raňajky vyprážané pirôžky so syrom alebo mäsom, vyprážané šišky, vyprážané škrobové guľky (neviem ako inak to nazvať) so syrom, vyprážané cesto všetkých druhov a tvarov. Na obed najradšej vyprážané kura s vyprážanými hranolčekmi a k tomu nejaké tie vyprážané dobroty z cesta zase, lebo na raňajky nebolo dosť. Na večeru niečo ľahšie - vyprážaná rybka s vyprážanou yukou (maniokom). Jasné že je na výber mnoho iných vecí, ale takto to v skutočnosti tu funguje. Mnoho ľudí nepije vôbec šťavu, normálne na litre coca-colu a fantu čapú asi preto, že im to chce vláda od decembra zakázať či čo.
No a sme pri politike. Neviem teraz ako vyzerá bolívijská vláda smerom vonku. Smerom dnu by som povedal, že Evo odbíja posledný rok a najbližšie ho už nezvolia, aj keď jeho zrejme držia nad vodou iné prachy (Koka? Žeby? Neviem. Radšej.). Každopádne väčšine tých Bolívijčanov, ktorých som stretol, je ich prezident na smiech a rád by som ho prirovnal k nášmu rétorovi, ale nedá sa. Tento tu je mimo tabuliek aj s celým kabinetom. Tak napríklad sa vraj Evo vyjadril, že ľudia by mali prestať jesť kuracie mäso, lebo to spôsobuje homosexualitu. Ďalší skvelý bonmot od pána prezidenta, prekladám citáciu: „Ako vláda urobíme všetko. Či je to legálne alebo nelegálne, na to tu máme právnikov, ktorí to zariadia." Dobrý čo :D Najlepší je minister vnútra s jeho ódami na sexuálny styk šutrov v kameňolome. Dobre čítate skalky, skaly, skaliská si to tu rozdávajú vraj a deti sa na to všetko musia pozerať.
Vyšla dokonca knižka výrokov prezidenta pod názvom Evadas, čo nápadne pripomína iné slovíčko - guevadas, čo zas znamená v tunajšej reči niečo ako voloviny. Toto by som tu vlastne vôbec nemal písať. Dozvedel som sa, že ma tu čítajú Riberalťania a prekladajú si ma cez google translator (to jediné ma upokojuje), lebo tu by mi mohol za takéto reči hroziť aj žalár. No proste vraj si mám dávať bacha. Aj strýko tak rečie.
Samozrejme, každá jedna ulica, v ktorej bol za prispenia centrálnej vlády vymenený poklop na kanál, či z nej vyhnaný zablšený pes, musí byť ozdobená viditeľnou tabuľou s informáciou, kto je za to zodpovedný a koľko to stálo. Menovite je tam vždy el presidente Evo Morales Ayma a miestny primátor, gubernátor či iný potentát. Skoro jak v Európskej únii tie malé tabuľky, len tieto sú veľké tabuľky.
Našinec v duchu určite hodnotí podľa našich meradiel, ale dám príklad politických rozhodnutí zo samosprávy. Napríklad tu v Riberalte robia rekonštrukciu námestia, ktoré bolo inak úplne v poriadku, ale idú do neho naliať desať miliónov bolivianos. Pohoda, veď to nie je zas až tak veľa. Nedávno tu dokončili promenádu pri rieke s dĺžkou asi dvesto metrov za osemdesiat miliónov bolivianos. Promenáda ponúka priestory pre nejakých päť malých podnikov, ktoré tam hádam ani nemajú tečúcu vodu. No proste pri tunajších cenách materiálu a práce a pri premietnutí trebárs aj našej slovenskej korupcie, by tá promenáda mohla mať aj pohyblivé chodníky.
Apropo, voda. Čakali by ste, že v meste, kde ľuďom chýba potrubie a aj tí čo ho majú, majú často suché trubky, budú sypať prachy do týchto vecí a nie stavať potemkinove dediny miestnym papalášom, ale zjavne to tak nie je. Ako som spomínal, voda nie je poriadne ani v nemocnici, nebola pred pár dňami na radnici a určite niekomu chýba aj práve v tejto chvíli doma v sprche. A ten niekto určite nie je z menšiny.
Mimochodom to námestie tu je trvalo ohradené škaredým vlnitým plechom, ale teraz mi napadlo, že som tam od začiatku nášho pobytu nevidel nikoho pracovať. Podobne je rozobratá aj cesta pred naším domom. Roboši tu ešte asi týždeň po našom príchode bzučali, ale už druhý týždeň tu pripomína pracovisko len z jednej strany na druhú natiahnutá bezpečnostná páska.
Pár mesiacov naspäť obehol slovenské internety blog istého Američana žijúceho na Slovensku. Okrem toho, že nás vychválil ako krajinu dosiaľ v symbióze s prírodou, tradíciami a neviem čím ešte, spomenul aj, že Slováci si na seba vedia dávať väčší pozor a dokladoval to kadejakými nebezpečenstvami, čo na nás číhajú priamo na ulici. To by mal vidieť štandardnú bolívijsku ulicu.
Chodníky tu nemajú jednu úroveň, to je jedna vec. Všade číhajú všelijaké výstupky, ryhy a kanáliky či obrubníky uprostred dlažby, ktoré zakrývajú odtoky dažďovej vody a káble, alebo proste sa majstrovi nechcelo vyrovnávať terén a tak dlažbu položil len tak ledabolo. Dlažba je pred každým vchodom iná a keď zaprší, dá sa po niektorej šmýkať ako po ľade. Včera som videl v cukrárni pani na vozíčku a so záujmom som si ju obzeral, či na tom vozíčku nemá náhodou krídla, lebo inak neviem, ako sa po tej ulici môže bezpečne premávať.
Pred pár dňami som si bol s otcovým kamarátom zalietať. Nechal som tam hore síce svoj žalúdok, no videl som aspoň, ako vyzerá Riberalta z výšky. Je to taká pravidelná šachovnica, aspoň z väčšej časti. Mesto vraj projektovali európski architekti, až kým nezačali vo veľkom imigrovať Collas a nepreprojektovali ho na dnešnú chaotickú podobu.
Som spomínal, že miestni sú veľmi tolerantní. Napriek tomu tieto rozdiely medzi Collas a Cambas sa vnímajú veľmi ostro. Tuto sme nedávno ťahali vodu v dome. Dostali sme číslo na majstra a prvá otázka neznela, či to vie spraviť dobre, ale či je Camba alebo Colla. Bratanec mi povedal, že už im ten názov Colla už pripadá rasistický. Bude to asi len tými negatívnymi konotáciami, lebo označenie samotné vychádza z normálneho historicko-geografického pozadia a aj tuto vo veľkej encyklopédii som si prečítal, že najmä Aymarovia na seba často používajú práve meno Collas.
Ten majster bol Camba a tú prácu spravil dobre. Kukali by ste. V Bolívii nemajú normy jak u nás, jedna veľkosť trubky na vodu, jedna na sifón, jedna na odpad atď. Tuto tá voda bola zapojená halabala s čím prišlo, tak že to chceme nejak upraviť esteticky. Chlapík mal v taške asi trojmetrový špagát, na ktorom mal všetky možné veľkosti rúr, kolienka, téčka, závity, koncovky, spojky a iné hlúposti a vždy keď narazil na novú redukciu, novú veľkosť, tak zobral ten špagát a hľadal, čo to je zač, aby vedel čo má kde kúpiť. Bolívijská robota, no nekúp to.
Títo majstri vedia spraviť väčšinou všetko. Tento bol vodár, elektrikár, murár a dláždič v jednej osobe. Vraj to tu funguje tak, že mladý vyjde z nejakej technickej školy a potom chodí od domu k domu a vypytuje sa, či netreba niečo spraviť. Vraj je to často rýchlejšie a lacnejšie riešenie pre domácnosti a mladý si zarobí. Tak isto to funguje s opravármi motoriek napríklad, s krajčírmi, elektrikármi, murármi, vodármi atď. atď. Postupne sa učia nové a nové veci a rozširujú svoje „portfólio". Tu sa nikto nepýta, na čo má kto papier. Kontrola neexistuje
Kontrola neexistuje ani na ulici. Nastupovali sme do auta a ja som akosi intuitívne siahal po bezpečnostných pásoch, ale rýchlo som si uvedomil, že ich tu nikto nepoužíva. Keď sme sa s bratom stretli asi po týždni, spravil uštipačnú poznámku, že už som tu ako doma, keď nenosím pás. Tak reku že u nás za to môže dostať mastnú pokutu. Vraj tú pokutu môžem dostať aj v Bolívii, ale nikto to nekontroluje. Takisto nikto nekontroluje, či máte zapnuté v noci svetlá, či dodržujete inak veľmi strohé značenie a vôbec asi nikoho nezaujíma, či máte v tejto krajine vodičák! Ak môžete, radšej v Bolívii cestujte letecky, je to určite bezpečnejšie. Aj keď nemôžem zaručiť, či pilot nie je náhodou povolaním inštalatér. To veru nemôžem.
Ešte premýšľam, čo by som vám napísal. Keď už píšem o ľuďoch, také ľudské veci som nespomenul. Napríklad bolívijské mravy. Ľudia sa tu medzi sebou zdravia, aj keď sa nepoznajú. Mladší sa zdravia starším temer automaticky. Ostatným stačí očný kontakt a pozdravia sa. Pani odchádza z reštaurácie a nahlas sa zdraví ostatným hosťom. Haluz. A nie je to len na dedine. Normálne v Santa Cruz sa nám stávalo to isté.
Keď sme našim príbuzným raz rozprávali, že na Slovensku nie je bežné oslovovať sa „brat, bratanec, sestra, švagriná" atď., že sa v rodine oslovujeme radšej krstnými menami, s výnimkou medzigeneračných vzťahov, považovali to za výraz chladu a odmeranosti. Strýko otcovi ešte hovorí Rolo, ale viac počúvam hermano (brat). To isté počujem od otca späť k strýkovi. Môj bratanec otca volá automaticky tío (strýko) a otec jeho sobrino (synovec). Strýkovu ženu volá otec cuñi (cuña, cuñada - švagriná). Aj kamaráti sa medzi sebou často oslovujú hermano. Otec ešte vtipkuje, že to je dobré, že si aspoň nemusí celé tie roky pamätať mená. No hej, má pravdu, je to praktické.
Tento blog, ako som sľuboval, je trochu kritickejší. Ako som na začiatku spomenul, sú to také detaily, ktoré tu robia život podstatne odlišnejším od toho nášho. Najmä vzťahy tuto medzi ľuďmi sú úplne inakšie, tesnejšie a asi aj priateľskejšie ako na Slovensku. Tým nechcem povedať, že by sme my Slováci boli nejako píliš chladní a odmeraní. Koniec koncov, keby to tak bolo, nerozpaľovalo by nás mnoho vecí, ktoré počúvame a sledujeme v médiách a ktoré, ako počúvam, nás nútia otvárať v krčmách vo vrecku nožíky a púšťať sa do seba s bojovým pokrikom.
No tam som už vôbec zachádzať nechcel. Chcel som ešte napísať niečo o sviatku všetkých svätých ale nebudem to spájať s týmto blogom, lebo sa to ani veľmi nehodí. Ešte raz odkazujem na svoju fotogalériu aj na ten sviatočný blog.
A prajem pekný studený Slovenský deň odtiaľto z horúcej Bolívie.
