Filmový Harrison sa najskôr zasnúbi s dievčaťom, ktoré sotva videl; zhováral sa s ním na večeri organizovanej rodičmi oboch snúbencov. Kontrast medzi silne hendikepovaným dievčaťom a príliš excelujúcim Harrisonom privádza dievča do hystérie. Následkom vynikajúcich výsledkov v škole dostáva Harrison ďalšiu dávku hendikepu do mozgu. Harrison v rámci spoločenských zvyklostí rozumie svojej umelej degradácii, najmä keď jeho výhoda v spoločenskom zriadení je zároveň jeho diskvalifikáciou. Napriek tomu začína klásť otázky, na ktoré nedostáva odpoveď. Matka, ktorá ako priemerne inteligentná neužíva handicap, nad tým vôbec nepremýšľa a dá na hocikoho. Otec, vzďaľujúci sa priemeru sa však nevie preniesť cez svoj handicap a zamerať sa čo len i na obyčajný futbalový zápas, a nie aby dokázal synovi pomôcť vyriešiť nejaké existenčné otázky.
Väčšina deja sa odvíja mimo Vonnegutovu inak krátku poviedku, ktorá na malom priestore načrtáva rýchlo gradujúci dej, ktorého vyvrcholením je smrť Harrisona; ten si v priamom prenose vysielania strháva zo seba všetky hendikepu spolu so zúčastnenou baletkou a v extáze z nadobudnutej slobody tancujú a milujú sa, až kým nepadnú za obeť brokovnici hlavnej vymeriavačky hendikepov.
Vo filme Harrison navštevuje isté hniezdo umenia, kultúry a zábavy. Režisér Pittman priblížil tento dom skôr ku klubu, keďže sa tam predávajú zaujímavé intelektuálne aktivity. Domu hriechu sa to blíži najmä kvôli výlučne ženskému personálu. Pri partičke šachu s nádhernou Phillipou však všetkých prítomných odvedú počas razie.
Harrison sa prebúdza na neznámom mieste a dozvie sa, že ako výnimočný má možnosť zbaviť sa hendikepu a zúčastniť sa na vedení v tieňovej vlády, faktickej tvorkyni a vykonávateľke pravidiel, ktorá je krytá vládou hovorcov a politikov-hercov a oficiálnych orgánov z rád rovných. Prítomná je aj slečna Phillipa z klubu, vďaka ktorej ho priviedli. Ponuku prijme aj za cenu toho, že už nikdy neuvidí svojich blízkych. Neskôr sa prehĺbi aj vzťah medzi Phillipou a Harrisonom. Koncept rovných a rovnejších; umelo hendikepovaných a prirodzene priemerných ľudí je mi známy už z Orwellovej Zvieracej farmy; rovní, rovnejší a potom z románu1984; vonkajší straníci, vnútorní straníci.
Harrison sa ďalej zúčastní na výbere guvernéra Connecticutu prostredníctvom náhodného telefonátu. Výber namiesto voľby je teraz najjednoduchšie riešenie; keďže všetci sú rovnakí, neexistuje nikto predurčený, schopnejší a ani to nemusí dokazovať. Je to dokonalá demonštrácia systému založenom na takejto rovnosti. V poviedke ho práve táto osoba pripraví o život. Harrison sa stretáva aj s hlavnou vymeriavačkou hendikepov Dianou Moon Glampers. Tu získava informácie o tom akým systémom prideľujú hendikepy. Zúčastňuje sa aj na forme televíznej cenzúry, kde vychádza najavo spôsob, ako do televízie tlačia bezmyšlienkovitý odpad, ktorým kŕmia masy. Je to jasná kritika politiky médií a spôsobov, ktorými si formujú diváka. Harrison kladie otázky a v rámci malého spiknutia s Phillipou vytvoria zbierku umeleckých artefaktov starej doby - filmov, kníh, hudby a iných diel. Možno preto nedostáva dobré hodnotenie z hľadiska ideológie.
Harrison si vychutnáva Jazz, no v istej scéne sa stretáva priamo so svojim spolupracovníkom Johnom Klaxonom v podaní Christophera Plummera. Pri počúvaní Beethovenovho Klavírneho koncertu č. 5 Harrison konštatuje svoje sklamanie s niektorými aspektmi jeho práce - odstraňovaním výnimočnosti. Klaxon s ním súcití, ale jeho lojálnosť a vernosť pravidlám je oveľa vyššia. Pripomenulo mi to Equilibrium ale aj Fahrenheit 451.
Je naozaj egalitarizmus tým, po čom túži človek ako jednotlivec alebo celá spoločnosť? Je možné dosiahnuť egalitarizmus? A vôbec je egalitarizmus nejakou relevantnou odpoveďou voči zvrhlým šovinistickým režimom fašizmu i komunizmu či oportunistickým režimom - skorumpovanej demokracii a oligarchii v akejkoľvek podobe? Nepodobá sa rovnako diktatúre priemernosti a podkopávaní výnimočnosti a praktickej spôsobilosti? Celým dielom sa nesie humanizmus a racionalizmus v rôznych podobách. Skepsa v Harrisonovi rastie, keď sa odmietnu zaoberať jeho nápadom vysielať náučné programy pre deti. Navyše je svedkom neuvážených rozhodnutí vybraného prezidenta. Je nad slnko jasnejšie, že človek by si mal zaslúžiť, ak nie priam vydobyť postavenie, ako aj z neho súvisiace kompetencie.
Phillipa, uvedomujúc si situáciu v krajine, chce emigrovať do Mexika, s čím Harrison nesúhlasí a zasadzuje sa za revoltu. Pokúsi sa o "III. Americkú revolúciu" prostredníctvom televízie, ktorú násilne obsadí. A Podarí sa mu dostať do televíznych obrazoviek. Za hrozby Pod hrozbou vniknutia ozbrojených zložiek odhaľuje poklady starého sveta, pričom sa prihovára rodine i bývalým priateľom, pre ktorých sa stal mŕtvym, keď vstupoval do služieb "vlasti". Na záver jeho vystúpenia zaznie Beethovenova 9. Symfónia a Harrison končí s posolstvom, že to najdôležitejšie, čo si človek môže ponechať je jeho charakter, niečo čím sa odlišuje od iných, a že napriek závisti je vo svete prítomná aj láska. Harrison je atakovaný komandom, ocitá sa na lôžku a zdá sa, že Klaxon s ním má ešte plány.
Nakoniec sa Harrison vyjadruje v istej talkshow, že všetok ten humbug je len výsledkom snahy o zábavu, a že nič netreba brať vážne, čo urobí zrejme na popud Klaxona. Klaxon mu predtým vyzradil, že ho sledovalo dostatočné množstvo divákov, aby z toho dokázal vytĺcť politický kapitál. Divadielko má zakryť skutočný úmysel. Harrison však naservíruje fatálny záver a počas talkshow vytiahne zbraň a spácha samovraždu. Vysielanie končí v dome Bergeronovcov, kde sa matka pýta otca po odsledovaní synovej samovraždy, "čo sa vlastne stalo?". Starý pán nedokáže odpovedať. Posolstvo Harrisona Bergerona sa však napriek tomu dostáva ďalej prevažne k mladým a nie je zanedbané. Ľudia odkladajú hendikepy, aby si vychutnali odkazy starej doby. Je to nádej do budúcnosti?
Ťažko povedať, čo všetko mi pripomína táto poviedka a hlavne dosť dotvorený film. Zriadenie mi tak trochu pripomína aj Krásny nový svet Aldousa Huxleya, spoločnosť bez emócií. Vo filme je častejšie spomínaný Orson Welles, jednak cez spomenutý nezabudnuteľný film Občan Kane; vo filme o fiktívnom mediálnom magnátovi, náramne podobnom s reálnym človekom, Williamom Randolphom Hearstom – priekopníkom bulváru, ktorý svojho času taktiež dokázal využiť svoje vplyvné postavenie v médiách na ovplyvňovanie ľudí. Televízia bola prítomné v celom filme ako vymývač mozgov. Navyše aj vyvrcholenie Harrisonovej revolty v televízii má podobné prvky ako slávny prednes Wellesovej rozhlasovej hry Vojna svetov, ktorá dokázala postaviť celučičký New York na hlavu a krátko nato priznala len zábavný charakter ako Harrison v talkshow.
Zachovanie spoločnosti na úkor straty kultúrnej identity alebo jej fatálnej a neprirodzenej deformácie je vždy nebezpečné, ak nie priam zničujúce pre každú spoločnosť. Neodsudzujem cudzie vplyvy, ale zásadné úplné a rýchle rozvrátenie vzoru môže viesť k nedoziernym následkom v štruktúre a vo všeobecnosti k jej nestabilite. Revolúcie sú toho dôkazom a ich akceptácia je obtiažna vzhľadom na historické okolnosti ich vzniku a vzhľadom na kontrast medzi proklamovanými a dosiahnutými cieľmi revolucionárov. Najmä tie revolúcie, čo vyhlasujú rovnosť nemusia vždy dopadnúť podľa predstáv všetkých zúčastnených. Príkladom je napr. Francúzska revolúcia, kde sa k moci dostala buržoázia, ktorá boli schopná zavraždiť vlastných bratov, pretože oponovali; zrušiť monarchiu a postaviť systém na hlavu. V Rusku o 150 rokov neskôr to boli robotníci, ktorí sa rozhodli oponovať buržoázii v podobnej revolúcii. Toto boli dva obligátne príklady a vynechal som ešte Anglickú revolúciu a nepokoje vedúce ku konštitučnej monarchii; a potom Americkú revolúciu, kde sa ale osadníci hrali na svojom úplne vlastnom piesočku (s Indiánmi). Nie, nechcel by som to relativizovať, len si prehodnocujem tieto udalosti z hľadiska legality. Tieto revolúcie však majú svoj spirituálny, kultúrny základ a to vo filozofii osvietenstva, racionalizmu a humanizmu. Dnes im vďačíme za obrovské priehrštie politických teórií, foriem štátotvorných usporiadaní a ekonomických modelov, ktoré preukázali svoju životaschopnosť; v súčasnosti však už aj svoju nespoľahlivosť. Vývoj však ide dopredu a my čakáme..
