Prvý krok - úspešné prejsť kvalifikáciou - Blanc zvládol. Francúzi vyhrali skupinu a kým napríklad takí Portugalci sa museli pretĺkať barážou, oni už mohli rezervovať letenky smer Ukrajina. Optimisti boli nadšení a dušovali sa, že kvalifikačný cyklus plne legitimoval Blancovo vymenovanie. Realisti však pripomínali, že o postupe sa rozhodlo až diskutabilnou jedenástkou v posledných minútach rozhodujúceho zápasu, vďaka ktorej Les Bleus vydreli prepotrebnú remízu s Bosnou a Hercegovinou. Dvíhali varovný prst tiež poukázaním na fakt, že spomedzi víťazov kvalifikačných skupín iba ultradefenzívne Grécko strelilo menej gólov ako Ribéry a spol.
Následne, aj pod vplyvom dobrých výsledkov v príprave na Euro (ktorým však nie vždy zodpovedala predvedená hra), sa vo Francúzsku zdvihla vlna optimizmu a začali sa ozývať hlasy, že v Poľsku a na Ukrajine by sa francúzska trikolóra mohla opäť vrátiť medzi najrešpektovanejšie a najobávanejšie vlajky futbalovej mapy. 22 zápasová šnúra bez prehry, v zostave opory špičkových európskych klubov a na trénerskej lavičke muž, ktorý azda konečne urobil z francúzskych futbalistov tím. Zdalo sa, že po čiernych kapitolách na posledných dvoch šampionátoch napíšu tento rok Francúzi nový, možno až oscarový film. S pútavým scenárom, obdivovanými hlavnými postavami a možno aj happy-endom... Nič z toho sa nekonalo a nakoniec z toho bolo len voľné pokračovanie Domenechovej tragikomédie.
Pozrime sa na francúzske zápasové defilé. Na úvod participácia na najslabšom zápase na turnaji. V druhom kole triumf nad mentálne ustráchanou a takticky absolútne naivnou Ukrajinou. A potom dva letargické výkony s dvojgólovými prehrami. Bez iskry, bez streleného gólu, bez tímovosti...
Zarytí optimisti sa na spôsob, akým sa Blancova družina vysporiadala s bojmi v základnej skupine, pozerali približne takto. V prvom zápase je dôležité neprehrať a neprehrať proti Anglicku predsa nie je hanba. Navyše, hralo sa zväčša na polovici Anglicka a naši hráči si vymenili výrazne viac prihrávok, ako reprezentanti Albiónu (kde sa odohrávali a že k ničomu neviedli, ich už veľmi nezaujímalo). V druhom zápase sa naplno ukázala naša sila, Ukrajinci si nevedeli poradiť s výpadmi našich ofenzívnych hviezd a zrodilo sa jednoznačné víťazstvo. A Švédsko? Ojedinelý výpadok, pospanie si na vavrínoch po dvoch úspešných zápasoch. Pred štvrťfinále sa však naši chlapci zmobilizujú a rozdajú si to so Španielmi ako rovný s rovným!
Pre týchto zaslepených optimistov muselo byť ľadovou sprchou už ohlásenie štvrťfinálovej základnej jedenástky. Bez veľkej ofenzívnej zbrane Samira Nasriho aj bez Diarru, do tej chvíle jedného z najlepších defenzívnych štítov na turnaji. Zato však s obrancom Debuchym v záložnej formácii! Pred zápasom na otázku, či sa boja Španielov, odpovedali francúzski reprezentanti: ,,Áno aj nie." Nakoniec sa ukázalo, že to bolo rozhodne viac áno ako nie a najväčším strachopudom bol asi sám Blanc.
Francúzsky ofenzívny potenciál objektívne patril medzi najväčšie na turnaji. Benzema, Ribéry či Nasri boli pre nezainteresovaného fanúšika prísľubom, že Donbass arena v Donecku bude svedkom pamätnej štvrťfinálovej bitky. A nech už bude výsledok akýkoľvek, divák bude určite víťazom.
Štvrťfinále nakoniec z určitého hľadiska pamätné aj bolo, ale spôsobom, akým sa Francúzi prezentovali. Bezkrvný výkon, bez srdca, bez ochoty nechať na ihrisku dušu, bez konkrétneho herného plánu, bol veľkým prekvapením. Pre diváka a francúzskeho fanúšika nepríjemným, pre Španielom príjemným. Tí sa totiž de facto ani nezapotili, Casillas mal roboty možno ešte menej, ako proti Írsku a ak mal zápas vyznieť ako oslava futbalu, zo strany Francúzov to bol skôr jeho kar.
Dôvody? Laurent Blanc nezvládol úlohu hádam najdôležitejšiu. Dať do poriadku náladu v národnom tíme, vytvoriť z hráčov partiu, ktorá ťahá za jeden koniec povrazu, v ktorej sú hráči ochotní zaskočiť jeden za druhého. Partiu, ktorá dýcha pokorou a oddanosťou voči záujmom Les Bleus... Mentalita francúzskych reprezentantov a vzťahy v reprezentácii boli totiž v posledných rokoch hotovu sopkou. Lávu chŕlila najmä počas slávneho ,,autobusového škandálu" na Mundiale pred dvomi rokmi. Kľúčovým krokom pre Blanca preto malo byť urobiť z tejto sopky sopku vyhasnutú. A hoci sa zdalo, že sa mu to podarilo, Euro ukázalo, že v skutočnosti to bola len sopka spiaca. Prvý výbuch prišiel po poslednom zápase skupiny so Švédskom. V šatni vypukol konflikt, ktorý mal údajne násilnejšie kontúry, ako to bolo prezentované v médiách. Blanc sa snažil celú vec zahrať do autu tvrdením, že frustrácia z neúspechu je predsa súčasťou víťaznej mentality a on dúfa, že takáto eskalácia napätia mužstvo správne nabudí pred bitkou so Španielskom. Slová, ktorým hádam ani on sám neveril...
Jedenásť cudzincov, bezcieľne sa potulujúcich po trávniku, akoby od prvej minúty čakajúcich na koniec zápasu, na ktorí nastúpili iba z povinnosti. Znie to neuveriteľne, ale takýto obraz si divák odniesol z francúzskeho štvrťfinálového predstavenia. Korunu všetkému nasadil Samir Nasri, ktorý po zápase verbálne zaútočil na žurnalistu a dokonca ho vyzval na fyzické stretnutie tvárou v tvár mimo novinárskej zóny...
Keď pred dvomi rokmi Laurent Blanc prevzal reprezentáciu galského kohúta, primárne ciele boli dva - ľudským cieľom bolo prinavrátiť reprezentácii jej bývalého ducha a morálku, tým športovým bolo úspešné zvládnutie kvalifikácie na EURO 2012 a následne samotného turnaja . Tragickým paradoxom je, že na konci tohto cyklu pripomína Blancova reprezentačná družina stále viac a viac tú Domenechovu...
