Až ma mrazí, keď si uvedomím, že ešte to potrvá približne týždeň. Musím sa síce ponoriť do a písania práce, ale aj tak je to viac ako dosť. Hoci sa celkom často sťažujeme (hlavne rodičia), že sa cez pracovný týždeň takmer nevidíme, takéto návaly spoločne stráveného času sú veľmi zvláštne. Odkrývajú naše skutočné rodinné povahy. Sme mrzutí, máme vyššie nároky na svojich blízkych a najradšej by sme niekam vypadli. Veď keď dnes už to niekedy vyzeralo, že sa niektorí urazia aspoň na dva dni, bude ten týždeň veľmi ťažký... Len keby si niektorí členovia rodiny vedeli aj kusnúť do jazyka trochu a hovoriť až po premyslení si nasledujúcej vety, prípadne používať gestá až po istej hlbšej mozgovej činnosti.
Ach jo... Budem informovať, ako sa vyvíja moje pozorovanie stupňa neznášanlivosti a nervozity. Verím, že sa nepozabíjame až tak veľmi, iba trošku. A teším sa, ako rozdám darčeky. Zistila som, že to robím veľmi rada. Kedysi som ich radšej dostávala, ale zmenilo sa to. A to je dobre- zaoberať sa šťastím iných je dôležité.
