Neviem to veľmi ešte dať do slov a do logických či racionálnych argumentov, hoci by som veľmi rada (ešte som asi len na začiatku cesty...). Viem, že Turecko má asi k EÚ bližšie než napríklad Ukrajina, a možno aj také Bulharsko a Rumunsko sú v niektorých záležitostiach na tom horšie. Je to krajina, ktorá sa veľmi snaží o demokratizáciu, o ekonomický posun k západnému svetu a aj úroveň dodržiavania ľudských práv sa zlepšuje. Sekularizácia verejného života je možno väčšia než v niektorých momentálnych členských krajinách, takže s náboženstvom to tiež nebude až tak veľmi súvisieť.
Znepokojuje ma fakt, že akonáhle európski lídri naznačia zmrazenie prístupových rokovaní, tureckí komentátori hrozia odklonom Turecka od Európy ku svojim východným partnerom ako je Irán, Síria a Saudská Arábia. Keď nad tým premýšľam, ozaj nevidím serióznosť snahy Turecka o reformy v zmysle verejného dobra a presvedčenia o správnosti riešenia rôznych problémov cez prístupové rokovania plnenie kritérií. Akoby to všetko dobré, čo sa deje v Turecku, dialo sa len pre vidinu európskych peňazí. A ak by to nevyšlo, je tu stále alternatíva východu.
Viem, že mnohé členské štáty, najmä tie nové (možno aj SR) nešli do EÚ s najčistejšími úmyslami. Viem, že aj nám išlo o fondy, ktoré podporia rozvoj mnohých oblastí a zlepšia možno fungovanie systému v našej krajine či sociálnu situáciu. Ale stále mám pocit, že akonáhle by naše prístupové rokovania boli ohrozené, nerozprávali by naši komentátori o tom, ako je EÚ slabá a nefunkčná a že ju v podstate nepotrebujeme, pretože máme v zálohe plán B. A jeden z dôvodov je aj ten, že sme verili v správnosť riešenia našej situácie v štýle EÚ, cez hodnoty EÚ a išli sme priamočiaro za týmto ciéľom. Bolo to piroritou a nebolo prípustné riešiť alternatívne plány, pretože nič iné neponúkalo také hodnoty a nezdieľalo naše názory. Jedine, že by Irán mohol Turecku ponúknuť porovnateľné hodnoty a zábezpeky ako EÚ. Hm, ale to sa mi nejak nezdá, či sa mýlim...?
