Ja sa na ľudí občas hnevám a niekedy si tiež ponadávam, resp. na niekoho nakričím a nie je to milá situácia. Ale určite mu nepoviem do očí, resp. nejakej redaktorke do telefónu (nie že by mi nejaká volala), že ten a ten je to a to a hento. Niekomu môže byť toto vyslovene neslušné a nevhodné vyjadrovanie sympatické, no ja sa zamýšľam nad tým, čo má toto spoločné s dobrými mravmi a nejakou-tou úrovňou vyjadrovania sa, ktorá sa celkom prirodzene očakáva. Keď nie od každého človeka, tak od politika určite.
Chcela by som vyjadriť ten pocit, ktorý prežívam, keď to sledujem v televízii. Keby som robila ten rozhovor, asi by som sa začala naplno rehotať a nevedela by som, či to myslí vážne, alebo si zo mňa uťahuje a ja strácam čas. Ale keďže to vidím len sprostredkovane, pripomína mi to príbehy "A je to" alebo "Mr. Bean". Pri týchto príbehoch mám totiž pocit strašnej bezmocnosti, nutkanie zasiahnuť, ale nemožnosť čokoľvek zmeniť. Chytám sa za hlavu a ide ma roztrhnúť, pretože by som chcela zmeniť skutočnosť, ktorá sa zmeniť nedá. Tie seriály sú len fikciou, ale takéto vyjadrenia v hlavných správach- to je asi realita, ktorá mi nejde ani za nič do hlavy. Už zase? Ako je to možné? To myslí vážne? ... ???!!! (vlasy si netrhám, nato si ich príliš cením...)
Mali by to minimálne zakázať, ako nevhodné pred desiatou hodinou. Možno to nepatrí ani na blog, možno by sme takýmto ľuďom nemali dávať priestor vôbec, ale mám pocit, že ignorácia nepomôže, len aktívny boj proti takýmto "živlom"... Nespíšeme petíciu?
