Niekedy ma dokonca chytí aj taký malý "absťák" a vravím si: rob so sebou, dievka, čosi. Kedysi si mala kopec nápadov, chŕlila si myšlienky- také súkromné, len v hlave, ale aj verejne, teda, medzi kamarátmi. Rozprávali sme sa a žili sme mudrovaním nad vlastným životom i nad svetom celkovo.
Ale aké zlé je už, keď človek nemá čas. A niekedy ani chuť. Alebo nemá nad čím. To je asi najhorší prípad. Inšpirácia nikde. Podnety nikde. Keď tu zrazu...
Mám to. Je to tu znova. Hurá, znova som začala premýšľať! Prišlo to celkom nebadane, potichu a postupne. Asi koncom leta. Som z toho dosť nadšená. Nejak lepšie vnímam veci okolo seba a aj v sebe. A rozmýšľam, ako vlastne tento náš svet funguje. A tiež premýšľam, že čo sa vlastne u mňa zmenilo, prečo mám zrazu kopec myšlienok. Odkiaľ to je? Budem sa môcť o ne podeliť?
Jedna z mojich "hypotéz" je, že spolu so začiatkom školy a niekoľkými podnetnými povinnými textami, sa moja šedá mozgová opäť rozhýbala. Lebo niektoré predmety ma aj celkom bavia. Druhá je, že to celé začalo už kedysi dávno, keď sme minulý rok na jednom predmete našej milej FSEVky mali robiť zúčastnené pozorovanie. Vtedy som to až tak nechápala, ale postupne som tú myšlienku začala rozvíjať a robiť zúčastnené pozorovania všade možne. Len také maličké, napr. v rámci našej kapely- ako kto na koho pôsobí a ako kto na čo reaguje. alebo teraz- učila som na mojej základke dva mesiace angličtinu, ako náhradná učiteľka. Aj keď mi deťule občas liezli strašne na nervy, bolo milé ich pozorovať. našla som rozdiely medzi jednou a druhou skupinou- reakcie na dominantné decká alebo som pozorovala, ako reagujú na otázky bifľoši a ako premýšľavci. A keď som o mojich zážitkoch rozprávala s kamarátmi a rodinou, zvykla som z toho odvodiť niečo také múdre, všeobecné, ťažko psychologické.
Zvyknem pozorovať aj seba- ako sa bojím hovoriť s cudzími ľuďmi, ako sa viem rozohniť pre spravodlivú vec. Alebo pozorujem a regulujem svoje reakcie. Alebo sa sama sebe divím, že čo to vlastne stváram. Každopádne, toto pozorovanie je dlhodobého charakteru, takže závery ešte nemôžem vyvodiť...
Filozofovať nad životom je skvelá vec. Len tak, nad bežnými zážitkami a okolnosťami. Niekedy príde človek na veci, ktoré mrzia, inokedy odhalí tajomstvo ľudskej spoločnosti. Niekoľko málo jedincov dostane za svoje závery Nobelovu cenu. Preto moja rada na ďalší týždeň znie: premýšľajme a filozofujme!
Výsledky si môžme povedať zase niekedy nabudúce :)
