Dnes som bola na zápise v škole a pár ľudí sa ma spýtalo veľmi inšpiratívnu otázku: aké bolo leto? Fúúúha... Kde začať... Premýšľam, po pár pokývkaniach hlavy vravím nahlas: dobré, trochu chaotické, ale inaáč som si to užila. A úsmev. Prípadne, keď chceme ísť do hĺbky spomeniem detské tábory, hrebeňovku Malej Fatry a tak. Úsmev. Aj mojim spolužiakom bolo dobre podľa toho, čo povedali. A ešte keby sme tak odkryli to, čo sme nepovedali... Tak teda aké bolo to moje leto? Už pár hodín žijem s touto otázkou a idem si dať odpoveď.
Začnem s tým horším, resp. nepríjemnejším. V práci toho bolo viac než dosť a k tomu bolo strašne teplo. V kancelárii ani tak nie, lebo staré bratislavské budovy majú na odvrátenej strane tzv. prirodzenú klimatizáciu, za čo sme ozaj všetci vďační. V takom júli to bolo úplným požehnaním, i keď v januári som tam mala prídavný sveter a riadne hrubý. Ale v teréne- kde som sa dosť aj zdržovala- to bolo ako za trest. Chodiť po Bratislave bolo fajn len z toho dôvodu, že takmer nikde nebolo veľa ľudí. Myslím, že aj turisti vyliezali na prehliadky zo svojich klimatizovaných hotelíkov iba v noci, keď teplota mierne klesla pod 30 stupňov. Pamätám si, že som počas leta vypila strašne veľa tekutín- asi najviac za celý môj život! Občas som sa denne 3x osprchovala. Je to síce neekologické, ale veľmi povzbudzujúce, lepšie ako zelený čaj. Ten pijem teraz, keď sa mi chce spať, lebo vonku je sychravo.
Príjemným časom bol koniec júla. Maličká skupinôčka kamarátov sme sa vybrali na chatu ku Záhorskej Vsi, blízko dákeho mŕtveho ramena Moravy myslím, a to bolo super. Tak som si tam oddýchla. Aj ryby sme chytili, teda, kamarát, čo má lístok. Aj sme sa z nich vlastne najedli... Hneď potom sme mala ísť taká trošku väčšia skupinka na splav Malého Dunaja, ale akosi sa to nepodarilo, tak sme sa v utorok večer rozhodli, že vo štvrtok ráno pôjdeme do Malej Fatry na 4 dni. A to bol super výlet. Prekonala som všetky svoje fyzické možnosti, lebo- dva dni vopred- to sa človek moc fyzicky nepripraví už. Prvý deň bol kritický. Dvakrát som si myslela, a aj ľudia okolo mňa, že sa asi zadusím, lebo moje pľúca vôbec nestíhali, celý môj obehový systém bol asi na pokraji kolapsu. Bolo to hneď pri prvom výstupe z Fačkovského sedla na Kľak a hovorila som si, že ešte raz a idem naspäť, lebo si nemôžem dovoliť riskovať. Prvýkrát mimo mojich zápalov pľúc, čo som prekonala, som cítila, že ma bolia pľúca pri nádychu. Bolo to zlé. K tomu na chrbte 16kg ruksak zo spacákom, jedlom, oblečením a pred sebou 3,5 dňa chôdze. Naozaj mi nebolo všetko jedno, ale na tretí deň- v sobotu- som už bola rozchodená :) Dosť skoro, ale radšej neskoro ako nikdy, nie?
Malá Fatra je inak krásna, odporúčam všetkým. Akurát je to cesta, že hore a dolu a hore a hore a strmšie hore a strmo dolu... Veľa klesaní a výstupov, taká Hnilická Kýčera- to je zabiják. Je to výstup dlhý len asi 2km myslím, alebo možno aj menej, ale hore dojdete takí spotení jak po pol dni šlapania. Išli sme teda z Fačkovského sedla na Martinské Hole. Tam sme dorazili v sobotu večer a tam nás stihla prvá búrka, ale predstavte si- rozložili sme stany, začínalo kvapkať... A keď to už bolo všetko hotové, tak prišiel hlavný dažďový ošiaľ. Inak celú dobu nepršalo. Treba uznať, že nám to skvele vyšlo a nikto neľutoval zrušený splav. Myslím, že sme cítili aj medvedí pach a občas, keď som videla, že okolo našej základne, kde sme chceli v niektorú z nocí prespať, je obrovské množstvo čučoriedok, malín a iných jedlých a pre macíkov príjemných poživín, tiež to nebol príjemný pocit. Na druhý deň to však vyvážili čerstvé maliny v müsli s rozrobeným sušeným mliekom. Bolo to super. A nebojte sa, zase sme ich nepojedli až tak veľa a len z cesty sme brali, teda ja určite. Bol to úžasný výlet.
Rodinná dovolenka v Chorvátsku- to prišlo vhod, lebo tam som nemusela takmer nič robiť, len občas umyť riad a ísť sa teda aj do toho mora okúpať, keď už je tak blízko pri dome :) Osobne nemám more až tak rada, vadí mi slanosť vody, ale toľko oddychu som asi nemala celý minulý semester.Takže som dobehla relaxáciu, aby som ju vzápätí po návrate do Bratislavy stratila. Opäť práca, stres a tak, veď ako inak.
No a teraz už pomaly ale iste začína škola, už nepracujem, idem sa učiť- hlavne nemčinu, aby som v marci vo Viedni aspoň prežila. A keď som minulý týždeň zistila, že sme vydáva kurz nemčiny, tak som sa straaaaašne potešila, lebo mi to prišlo akurát vhod, hoci je to pre mňa dosť náročné. Takže teraz sa idem zaoberať tým, čo je predo mnou a spomínať na krásne chvíle, čo sú za mnou a tešiť sa na ďalšiu hrebeňovku a ďalšie leto. Ja sa na leto vždy veľmi teším a verím, že o rok to istia Nízke Tatry.
