Dokument Lenky Moravčíkovej-Chovanec sa začína a končí rozhovorom so Zuzanou Piussi, ktorej za film Nemoc tretej moci hrozilo väzenie. Dokument už ďalej nerieši dnešnú politiku, ale sa skôr pozerá na to, ako politika ovplyvňovala film v minulosti. "Diktatúra sa o umenie veľmi stará a dáva dôraz na to, že ho financuje," hovorí filmový teoretik Pavel Banko.
Napríklad predstavitelia vojnového Slovenského štátu vo veľkom podporovali kinematografiu. Vznikol vtedy prvý slovenský filmový týždenník Nástup - boli to dokumenty ovplyvnené nemeckou propagandou s nadšenými hajlujúcimi ľuďmi, pochodmi, spevom. Vzácne sú však v tom, že prinášajú zábery na ľudí z tej doby. Krátke filmy pre Nástup točil Paľo Bielik, napríklad o tábore Hlinkovej mládeže. Po vojne už točil v podobnom duchu, ale o komunistickom režime. Vo filme je ukážka z jeho filmu Priehrada 1950 o kolektivizácii.
S nástupom komunizmu sa darilo spravodajským filmom, ktorých vedenie sedelo priamo na straníckej centrále ÚV KSS na Hlbkej. O schematizme, napríklad v Bielikovom filme, hovorí filmový teoretik Martin Ciel: Zlí, čiže tí, ktorí sa nechcú podriadiť kolektivizácii, boli v čiernom, prichádzajú zľava, sú zamračení, na hlavách mali klobúky. Tí ktorí boli spriaznení s dobou, prichádzajú zprava, plní energie a na hlavách mali na tú dobu modernejšie čiapky. Asi najznámejší z tej doby je film Rodná zem Jozefa Macha o nadšených folklóristoch, v ktorom sa mieša propaganda s komédiou a ktorý mal vynikajúce herecké obsadenie.
Historik Albert Marenčin v dokumente spomína, ako sa podarilo dostať k verejnosti aj kvalitné snímky, napríklad Slnko v sieti Štefana Uhera. „Karel Bacílek ho nechcel pustiť, no tajomník ÚV KSS Vasiľ Biľak s tým nemal problém, že nech ho pustia na jeho zodpovednosť, len nech vystrihnú družstevníkov, ktorí kradnú drevo."
Dokument prináša ukážky z desiatok filmov, ktoré by som si rada pozriela, názory filmových historikov, ale aj režisérov a ich príbuzných. Dušan Trančík hovorí o tom, ako uvažoval o emigrácii. „Keď sme chceli žiť, museli sme vedieť klamať," povedal už staručký Jozef Zachar. Manželka Štefana Uhera Angela spomína, že hoci jej manželovi sa darilo tvoriť aj v čase komunizmu, vtedajší režim niesol veľmi ťažko, mal z toho psychické problémy.
Autorka sa nesnaží filmy a ich tvorcov pranierovať, alebo chváliť. Necháva divákovi voľnosť urobiť si názor z ukážok, ale aj výpovedí tvorcov a filmových odborníkov.
V dokumente sú aj ukážky filmov po roku 1989. Nielen známe Papierové hlavy od Dušana Hanáka, ale napríklad málo známy film Hlas 98, ktorý bol pôvodne študentským dielom o tom, ako sa presviedčali voliči HZDS telefonátmi.
Dokument je súčasťou nového cyklu Slovenské kino na Dvojke. V stredu pokračuje filmom Slzy a smiech - o tom, ako sa vo filme používali emócie.
