Pred desiatimi rokmi v jednom z bratislavských hotelov český mediálny magnát Vladimír Železný s Richardom Rybníčkom odhalili názov a logo novej televízie. Transparent s nápisom JOJ vyvolával u prítomných čudné pocity. Citoslovce ako názov - a ešte pre televíziu - bolo ťažko stráviteľné a ani vo vnútri televízie z nového pomenovania neboli nadšení. Ale Železný bol naň hrdý. Povedal, že hľadal také „rýdzo slovenské" slovo. "Z počutia viem, že slovenské ženy kričia v okamihu najväčšej rozkoše, ktorý sa v živote občas prihodí - Joj!," vysvetľoval vtedy svoj výber. Ďalší jeho argument bol, že „konkurencia bude jojkať bolesťou a slovenský divák radosťou."
Po pár týždňoch vysielania bolo jasné, že konkurencia bolesťou nejojkala a diváci nevyskakovali od nadšenia. Vysielanie Joj v začiatkoch bolo... second handové.
To, že na Slovensku zakladal Železný novú televíziu, ktorá mala byť konkurentom Markízy, sa vnímalo ako Železného trucpodnik voči spoločnosti CME, s ktorou mal v Čechách spory a ktorá vlastnila Markízu. Hlavným investorom televízie JOJ bola Česká produkční invest - spoločnosť prepojená s Novou. Šéfom televízie bol Rybníček, no krok udával hlavne Železný, ktorý bol v úlohe konzultanta. Napriek sľubom, vlastných programov veľa nebolo. Boli vo väčšine buď preberané z Novy, alebo vyrobené podľa jej predlohy. Na obraz sa dostávali staré zábavné programy Novy, ktoré patrili k tomu slabšiemu, čo vtedajší televízny trh vyrábal.
Na oddelení skladby programu pracoval už v začiatkoch televízie aj súčasný generálny riaditeľ František Borovský. V rozhovore pre blog povedal, že vtedajšie oddelenie programu vykonávalo hlavne pokyny z Prahy. „Vo vedení si mysleli, že všetci na Slovensku sú zvedaví na najväčšie hity Novy 90-tých rokov. Vysielali sme kadejaké relácie so šialenými názvami, a aby sme dodržali zákonnú kvótu s vysielaním v slovenčine, tak sme vysielali české programy so slovenskými titulkami," povedal Borovský.
Prvé nadšenie z príchodu novej televízie vystriedalo sklamanie. „Televízia mala veľkú šancu zaujať na začiatku, miesto toho sa to zvrhlo na archívne vysielanie Novy. Neviem prečo to tak bolo. Nikdy som nepochopil, prečo padlo toto rozhodnutie," hovorí Borovský. Vo vedení televízie podľa neho vtedy absentoval niekto, koho by Železný považoval za slušného protisúpera.
Televízia stavala scény, ktoré už boli na svoju dobu prežité a v porovnaní so šikovným dizajnom Markízy vyznievali smiešne. „Tie prvé scény boli katastrofálne, hovorili sme si, veď predsa je už rok 2002, prečo toto?" Za najhoršiu považuje scénu z talkshow s názvom Štúdio JOJ. „Boli tam posplietané hadice, ako v Star Treku, bolo to niečo tak odporné a nevkusné, že som si hovoril, keď sa na toto bude niekto dívať, tak mu prajem veľa šťastia."
Základný problém bol podľa neho v tom, že "televízia zle začala a zvrátiť to nebolo ľahké." Sledovanosť sa vtedy zisťovala cez nie veľmi presný denníčkový prieskum. „Veľmi rýchlo sme pochopili, že ak sa niečo nezmení, z dlhodobého hľadiska to s osempercentnou televíziou môžu zabaliť a JOJ sa môže zaradiť do flotily skrachovaných VTV či Luna." Aj preto Rybníček a Železný sústredili sily na presadenie kvalitnejšieho peoplemetrového merania sledovanosti, čo sa aj podarilo. Program sa menil až postupne so zmenou majiteľov a vedenia. Rybníčka vystriedal najprv Milan Kňažko, potom Matej Ribanský, Richard Flimel a dnes Borovský. Televízia prešla do rúk Grafobalu Ivana Kmotríka a potom nepriamo k skupine J&T. Spojenie s Novou prestrihla úplne v roku 2007.
Prvotné plány o dobiehaní či predbiehaní Markízy boli nereálne. Nielen pre slabší program, silný návyk divákov na značku Markízy, ale aj pre slabšie pokrytie signálom JOJ. Dnes je dosah televízií probližne rovnaký a kým podiel Markízy posledné mesiace klesá, JOJ rastie a v lukratívnom večernom čase a niektoré dni aj v celodennom podiely stagnujúcu Markízu predbieha.
Dnes má JOJ na televíznom trhu najsilnejšiu pozíciu akú kedy mala. Nie je intelektuálna televízia, v spravodajstve a publicistike neskrýva záľubu v bulvári. Borovský rád experimentuje aj s kontroverznými témami a protagonistami. Ale nie všetky experimenty sú pre televíziu prínosom - napríklad relácie s Mojsejovcami či Martinkou z Turca síce priniesli rekordy v sledovanosti ale boli skôr hanbou televízie.
Úspech televízie je v inom - v kontinuite riadenia a v stabilnom programe - jej nosnými formátmi sú vlastné či zahraničné seriály so stabilným miestom vo vysielaní.
