V posledných dňoch počuť zo syndikátu pohoršenia nad tým, že začala exekúcia jeho majetku a členovia sa vzájomne obviňujú a hľadajú vinníka. Kto predstavuje túto organizáciu?
Nájsť členov syndikátu novinárov medzi aktívnymi novinármi je veľký problém. Nikdy mi nenapadlo byť členkou, a ani mnohých novinárov, ktorých osobne poznám. Posledné dni som hľadala členov syndikátu medzi novinármi. Na facebookovej skupine okolo webu omediach.com, ktorý sleduje veľká časť aktívnych novinárov, sa k členstvu verejne, či neverejne neprihlásil takmer nikto. Poznám niekoľko novinárov, ktorí sa aj stali členom syndikátu a po krátkom čase zatrpknutí z tejto organizácie vystúpili. Sú v nej aj nenovinári, ktorí sa za členský poplatok ľahko dostanú k novinárskemu preukazu. Význam má možno v regiónoch pre regionálnych novinárov, no z centrály syndikátu v Bratislave veľký efekt pre novinársku obec nie je.
Syndikát je ukážkou ako sa dokázal udržať mikrosvet z čias socializmu so svojimi názormi aj metódami. V súčasnosti združuje hlavne novinárov, ktorí boli aktívni pred rokom 1989.
Pre mňa má veľkú výpovednú hodnotu predsedníctvo, ktoré si členovia zvolili. Novinári z hlavných médií v ňom nie sú.
Členka predsedníctva je Miloslava Necpalová, absolventka fakulty žurnalistiky Leningradskej štátnej univerzity, ktorá za socializmu pracovala v redakcii Smena, neskôr pôsobila ako referentka pre voľný čas pracujúcich a redaktorka na integračnej stavbe KTÚK Krivoj Rog na Ukrajine. Hoci etický kódex novinára hovorí, že sa novinár nemá politicky angažovať, Necpalová kandidovala v minulosti za ZRS Jana Ľuptáka, alebo za komunistický Úsvit. O jej kvalitách hovorí príspevok na konferencii Ľavica v 21 storočí:
Ďalšou členkou predsedníctva je Klára Grosmannová, ktorá bola v minulosti redaktorkou a komentátorkou napríklad Práce, ale aj do roku 2005 Národnej obrody, aj v časoch, keď denník slúžil na propagáciu Ruskovej strany ANO. Bývalá novinárka z Košíc Katarína Čizmáriková síce bola roky regionálna novinárka, no teraz je skôr aktívna v komunálnej politike. Ako ľudí, ktorých živí novinárska profesia, neregistrujem ani ďalších členov predsedníctva - Janu Miklovičovú či Daniela Modrovského.
Najbližšie k aktívnym novinárom má v predsedníctve vydavateľka málo známych regionálnych novín Slovenská brána (odporúčam prelistovať) - Monika Nemčeková.
Syndikát vznikol v roku 1990 transformáciou z komunistického Československého zväzu novinárov a pri delení československého majetku získal jeho tretinu, nebolo toho málo. Nebol to len Dom novinárov, kde hrozí, že oň syndikát v exekúcii príde, ale aj viaceré nehnuteľnosti po Slovensku, pričom syndikát roky fungoval ako sociálny fond pre členov.
Syndikát nevznikol z iniciatívy slobodných médií, ale jeho základ tvorili novinári spred roku 1990, z ktorých väčšina mala stranícku legitimáciu v KSČ a nejeden je evidovaný v dokumentoch ŠtB. Syndikát vnímali a mnohí aj vnímajú ako svoju odborársku organizáciu.
Ak majú novinári na Slovensku problém, napríklad zo strany politikov, ale aj majiteľov, či vyhrážky, nikto nečaká ani len morálnu podporu zo syndikátu. Tam majú iné problémy: napríklad kto má, alebo nemá byť predsedom, koľko má mať syndikát zamestnancov, aké výhody majú mať členovia, ktorými sú hlavne dôchodcovia, ktorí s novinárčinou nemajú nič spoločné a aktuálne ako neprísť o posledný majetok.
Organizácia za tie roky nedokázala pritiahnuť ponovembrovú generáciu novinárov, ani si nedokázala pripustiť, že socializmus už skončil. Nemám nič proti stretnutiam dôchodcov, pamätníkov, ale bolo by fajn, ak by sa prestali považovať za reprezentantov novinárov.
