Fico v minulom volebnom období zo zásady do duelov s opozičnými lídrami nechodil. Pravidlo porušil len pred voľbami, keď priama konfrontácia v čase získavania voličov preňho nebola na škodu. Dnes je na začiatku nového volebného obdobia a proti duelom neprotestuje.
„Predseda sa rozhodol ísť do duelov so svojimi opozičnými oponentmi bez toho, aby to potreboval bližšie komentovať," povedal pre blog O médiách šéf tlačového oddelenia Úradu vlády Erik Tomáš. „Na rozdiel od svojej predchodkyne, ktorá poprela svoje vyhlásenia zo začiatku minulého volebného obdobia, že v diskusiách nikdy nebude sama a do relácií chodila bez súperov," dodal Tomáš. Na otázku, či pôjde Fico do diskusie aj s niekým iným, napríklad s predsedom SDKÚ, ktorý vzíde z blížiaceho sa kongresu strany, už Tomáš neodpovedal. S SDKÚ mával Fico najvyhrotenejšie vzťahy. Naopak Figeľ je jeden z mála opozičných politikov, s ktorým si Fico ako tak rozumie.
Pravidlo samodiskusie premiéra, kde jediným oponentom mu je moderátor, v nestrannom spravodajstve nemá mať miesto. S touto tradíciou prišiel Vladimír Mečiar, ktorému poslušná STV vyrábala každý týždeň PR reláciu Ako ďalej pán premiér. Relácia s odchodom vtedajšieho riaditeľa Igora Kubiša síce skončila, zvýhodňovanie sa však následníkom Mečiara zapáčilo a na výsade zväčša trvali. Sám do diskusií v Markíze aj v STV, či TA3 chodil Mikuláš Dzurinda, čo niekedy sankciovala aj licenčná rada. Potom aj Fico, výnimkou občas bola Iveta Radičová. Aj tá si však napríklad v rozhlase odmietla sadnúť s Ficom.
Špeciálnym príkladom diskusie bez oponentúry boli debaty trojice najvyšších ústavných činiteľov na STV: Pašku, Fica a Gašparoviča.
Premiér by nemal mať problém diskutovať s opozičným politikom (pokiaľ to nie je extrémista alebo blázon) a televízie a rádiá, ktoré sú povinné zo zákona dodržiavať pravidlá objektívnosti a nestrannosti, by nemali jedného politika zvýhodňovať pred inými. Naviac, aj z pohľadu divákov je duel vždy príťažlivejší ako monológ, tie si môžu vysielať vo svojich straníckych televíziách (viď následný príklad, akú má Smer predstavu o diskusii s premiérom).
Zodpovednosť za samodiskutérsky precedens nesú televízie, ktoré v snahe mať prominentného hosťa v štúdiu, neštandardné požiadavky premiérov tolerovali. Dokonca stále častejšie ustupujú aj ostatným politikom, napríklad, keď ich nechávajú vyberať si témy aj oponentov. Medzi novinármi sú známe kombinácie politikov, ktorých v štúdiu nikdy neuvidíte - lebo s tým nesúhlasia. Špeciálne so SNS nebol ochotný chodiť do diskusie takmer nikto okrem ľudí z KDH. Televízie tiež väčšinou neposadia vedľa seba politikov, ktorí sa neznášajú. Riešia to tak, že najprv dajú priestor jednému a potom druhému, bez toho, aby sa v štúdiu stretli.
Televízie a rozhlas by nemali s politikmi o ich účasti vyjednávať. Mali by im dať len dve možnosti: buď príjmu pozvanie k téme, ktorú určí televízia, alebo nech zostanú doma. Princíp „prázdneho kresla" bežný v zahraničných médiách, pri ktorom divákom moderátor oznámi, že politik dostal priestor na vyjadrenie, no nevyužil ho, by mal platiť aj u nás.
Viac zo sveta médií na FB stránke Slobodne o médiách.
