Článok v Plus 7 dní nie je prvý prípad, keď médiá priniesli fotografie a články, v ktorých priamo alebo nepriamo píšu o milostných aférach politikov. Asi najznámejšou kauzou modernej histórie je škandál Clinton-Lewinska, ktorému sa podrobne venovali nielen americkí novinári, ale médiá na celom svete. V susednej Českej republike ani seriózne médiá nešetrili exprezidenta Klausa, keď informovali o jeho stretávaní sa s letuškou.
Občiansky zákonník zaručuje občanom právo na ochranu súkromia. Podľa Etického kódexu novinára "novinár bez súhlasu dotknutej osoby nesmie písať a zobrazovať skutočnosť tak, aby zasahoval do súkromného života dotknutej osoby; môže tak urobiť iba v prípade, že verejný záujem si vyžaduje poznať jej súkromie."
Majú, alebo nemajú médiá prinášať informácie o výletoch so sekretárkou a podrobnosti z premiérovho lúčenia?
Premiér je na rozdiel od iných verejný činiteľ, ktorého právo na súkromie je obmedzené. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v jednom zo svojich zásadných rozhodnutí uviedol, že novinári sa majú právo pýtať na súkromie politikov, majú právo vedieť, čo robia vo svojom voľnom čase a ako sa správajú, ak je to významné z hľadiska témy verejného záujmu. Najmä ak sú články publikované v dobrej viere o ľuďoch, ktorých platíme z našich daní.
Vstup novinárov do súkromia politikov a verejne činných osôb ale nie je neobmedzený.
Zásadné v tomto smere bolo v roku 2004 rozhodnutie ESĽP v spore monackej princeznej Caroline s nemeckými médiami, ktoré publikovali fotografie z jej bežného života. Súd vtedy rozhodol, že médiá porušili princeznine právo na súkromie, keďže v tom čase neplnila žiadne oficiálne povinnosti a fotografie a články sa nevzťahovali na verejnú funkciu.
„Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach uvádza, že aj politici majú právo na ochranu svojho súkromia. Avšak, ak informácie zo súkromného života politika môžu prispieť k diskusii o záležitosti verejného záujmu, takéto informácie možno za určitých podmienok zverejniť," povedal pre blog Peter Wilfling právnik spolupracujúci s Via Iuris. Ako príklad uvádza rezolúciu Rady Európy, ktorá hovorí, že „určité skutočnosti týkajúce sa súkromných životov verejne činných osôb, najmä politikov, môžu byť predmetom záujmu občanov, a preto môže byť legitímne, aby čitatelia, ktorí sú zároveň voličmi, boli informovaní o týchto skutočnostiach."
Podľa právnika ide napríklad o informáciu, ktorá má pre voličov význam pri posudzovaní, či by istý politik mal alebo nemal zastávať určitú verejnú funkciu alebo či je schopný vykonávať určitú funkcie. „Treba pritom tiež zohľadniť, akú vysokú pozíciu politik zastáva, akou formou boli informácie zverejnené a za akých okolností boli fotografie urobené. Pri rozhodovaní, či možno zverejniť informácie zo súkromného života politika, treba posúdiť, či zverejnenie informácií je naozaj vo verejnom záujme. Nestačí iba skutočnosť, že zverejnenie informácií uspokojí zvedavosť čitateľov," dodal Wilfling.
Novinári by mali vo verejnom záujme sledovať aj súkromie politikov. Utajovaný pomer môže akémukoľvek politikovi skomplikovať život. Novinárov to môže zaujímať aj z pohľadu, že politik može byť vydierateľný, čo pri osobe, ktorá rozhoduje o dôležitých veciach, je vážny problém. Niektorých čitateľov zaujímajú morálne hodnoty, ktoré politik hlása a aké fungujú v jeho živote. Ale môže ich zaujímať len to, či mladá sekretárka, ktorá vlastní nový byt a drahé auto, si naň zarobila tabuľkovým platom v štátnej správe, alebo či jej to, že ju rozváža premiér, zaručilo lepšie príjmy, ako majú iní zamestnanci na Úrade vlády na podobnej pozícii.
