Minulý týždeň som na chvíľu unikla z pochmúrnej Bratislavy za slnkom do Andalúzie. Pri prechádzkach uličkami Córdoby som si všimla, že množstvo malých obchodíkov predáva takmer identické suveníry. Mnohé pôsobili ako masovo produkované gýče odkazujúce na andalúzske „tradície“.
Nešlo len o estetický problém, ale o spôsob, akým turizmus narába s identitou miest.
Výnimkou bolo jedlo – Andalúzia je naň právom hrdá. Výrobky boli krásne balené a vyzerali lákavo. Všade nám ponúkali ochutnávku a v obchodoch vládla výborná predvianočná atmosféra dopĺňaná temperamentnou hudbou Andalúzie.
Podobný príbeh sa opakoval aj v Seville. Ako väčšie mesto ponúkala viac rozmanitosti a autenticity, no aj tam som mala pocit, že priestor pre tých, ktorí by ukazovali dnešnú tvár Andalúzie, je obmedzený. Sevilla má bohatú kultúru a flamenco je jej dôležitou súčasťou, no má aj živú súčasnosť, ktorú v turistickej ponuke takmer nevidno.
Paralely s Bratislavou sú zjavné. Turistom buď ukazujeme „tradície“ z ÚĽUV-u, alebo ponúkame gýčové suveníry, ktoré ovládli historické centrum mesta. Aj naša gastronómia sa často redukuje na niekoľko ponúk v turistických pasciach s „tradičnými“ (často predraženými) jedlami. Výnimkou sú hádam iba naše kaviarne, hoci cena kávy v Bratislave je takmer dvojnásobná oproti tej v Andalúzii.
Asi najproblematickejším symbolom tohto prístupu sú pre mňa pivné bicykle, krúžiace centrom Bratislavy. Konské povozy v Seville nie sú mojím ideálom zodpovedného turizmu, no pivné bicykle mi pripadajú ešte neprijateľnejšie – skupiny mužov pijúcich pivo počas jazdy mestom, s hlasnou hudbou a pokrikovaním.
Ťažko ich považovať za atrakciu, ktorá by mestu prinášala hodnotu. Skôr ukazujú, ako sa verejný priestor mení na kulisu pre lacnú zábavu návštevníkov.
Ako by naše mestá vyzerali, keby bol turizmus súčasťou stratégie udržateľného rozvoja a hovoril aj o tom, že sme rozmanitá a moderná krajina 21. storočia, ktorá si váži kreativitu svojich ľudí?
Keď som žila v Dháke, často som navštevovala sociálny podnik, ktorý fungoval ako obchod s bytovými doplnkami. Spolupracoval s viac než 60 000 miestnymi remeselníkmi, prevažne ženami, ktoré po absolvovaní tréningov pretvárali tradičnú tvorbu na moderné predmety každodennej potreby. Celý môj byt bol zariadený ich výrobkami – niektoré z nich používam dodnes.
Tento obchod bol obľúbeným miestom aj pre návštevníkov mesta, no nešlo o predaj zbytočných suvenírov. Bol to obchod pre každodenný život.
Podobný sociálny podnik som objavila aj v Nairobi, kde z recyklovaných sklenených fliaš vznikajú predmety bežnej potreby a zároveň pracovné miesta pre mladých ľudí.
Organizácia, ktorá stojí za dielňou a sieťou obchodov, využíva svoje produkty na vzdelávanie o ochrane životného prostredia a motivuje ľudí k znižovaniu nadmernej spotreby a produkcie odpadu.
Na Zanzibare som zasa stretla remeselníkov, ktorí pretvárali suť z búraných domov na umelecké predmety. Doma mám úlomok okenice s jemnou kvetinovou rezbou, ktorý zdobí moju zimnú záhradu.
Tieto modely ponúkajú suveníry, no sú prepojené s každodenným životom mesta a vypovedajú o tvorivosti jeho obyvateľov. Netvrdím, že všetky turistické destinácie musia fungovať ako sociálne podniky. Myslím si však, že mestá by mali oveľa viac uvažovať o tom,
aký príbeh o sebe prostredníctvom turizmu rozprávajú – najmä dnes, keď sa čoraz viac hovorí o udržateľnom rozvoji.
Namiesto predaja gýčových suvenírov bez hodnoty by sme mali vytvárať priestor pre miestnych ľudí, ktorí hľadajú udržateľné a kreatívne spôsoby, ako naše mestá a krajinu prezentovať. Nielen „tradičné“ remeslá, ale aj súčasná tvorba dokáže hovoriť o tom, kým sme.
Môže sa to diať prostredníctvom jednoduchých grantových schém, spolupráce so školami či s organizáciami, ktoré prepájajú tvorbu, podnikanie a spoločenský presah. Dôraz by sa mal klásť na produkty s dlhodobým použitím alebo na miestne potraviny.
Rovnako dôležité je učiť sa, ako ich komunikovať – kreatívne a zodpovedne.
Aj keď marazmus našej politickej situácie v mnohých z nás po tieto dni vyvoláva zúfalstvo z budúcnosti, spolu s našimi mestami môžeme aspoň z časti ukázať, že nie sme súčasťou spiatočníckej minulosti, ale aj inovatívnej a udržateľnej budúcnosti. Takej, v ktorej aj turizmus podporuje miestnu zamestnanosť a je prirodzenou súčasťou každodenného života mesta.
