A práve tu, za týmto mostom, v hustej zeleni, začína Kláštorská roklina. Určite sa zastavíte na moste, aby ste sa pokochali pohľadom z výšky na tok Hornádu. Budete pľuvať z mosta a sledovať kam to dopadne, robí to každý, skúsite ho rozhojdať a podarí sa vám to tak ľahko, až vás to vystraší. Za takým nevšedným, dobrodružným mostom, môže nasledovať len dobrodružný prechod roklinou. A tušenie vás nesklame.
Ponoríte sa do hustej vegetácie, zelená klenba sa nad vami uzavrie. Počúvate zvuky pralesa a pomaly postupujete zeleným prítmym po dne rokliny. Občas šľapnete do potôčika, ktorý sa s vami delí o dno rokliny, občas preliezate vlhké hnijúce pne, občas podliezate padnuté stromy, ktoré sa neudržali na strmých stenách a padli na dno. Všetkými zmyslami vnímate neporušenú, ničím nefalšovanú prírodu, ktorá vás obklopuje a náhle sa z vás stáva Indiana Jones, ktorý v zelenom prítmy pralesa neohrozene postupuje vpred.
Zamarí sa vám, že počujete zvuk padajúcej vody. Zelený tunel sa pomaly rozširuje a zisťujete, že zmysly vas neklamali. Ste na neprístupnom dne vodopádu, obklopenom neschodnými strmými stenami. Ale náhodou je tu rebrík, starý, železný, hrdzavý a možno aj funkčný. Vystupujete po možno funkčnom rebríku pozdlž vlhkej skalnej steny. Po pravej ruke vám šumí vodopád. Už chýbajú len anakondy a opice. Vystupujete stále vyššie a vyššie, nevnímate hĺbku pod sebou, prekonávate skalný prah, preliezate po vlhkých koreňoch starých stromov a ste zachránení. Vydýchnete si, utriete spotené okuliare a čo vidíte? Že ste na neprístupnom dne vodopádu, obklopenom neschodnými strmými stenami. Ale opäť je tu rebrík, viac starý, viac železný, viac hrdzavý a možno menej funkčný. Vystupujete po možno menej funkčnom rebríku pozdlž vlhkej skalnej steny, občas sa vám šmykne noha (lebo to sa patrí) a po ľavej ruke sa do hlbky rúti vodopád. Keby tu boli ešte anakondy a opice, už by to bol gýč. Vystupujete stále vyššie a vyššie, pozdĺž vodopádu a nevnímate hĺbku pod sebou. Konečne ste nad vodopádom, ešte prekonáte skalný prah a ste zachránení. Vydýchnete si, utriete spotené okuliare a čo vidíte? Roklina pred vami sa nebezpečne zužuje, vlhké skalné steny sa približujú k sebe viac a viac, až prichádzate na miesto, kde už niet cesty vpred. Stojíte bezradne na dne rokliny, ale ešte je tu posledná nádej. Výťahujete Nokiu, avšak... pasca je dokonalá, niet signál.
Iní by prepadli zúfalstvu, ale skúsený Indiana Jones vie, že kde niet cesty vpred, tam je schovaný rebrík. A naozaj. Pod bujnou vegetáciou nachádzate rebrík. Okamžite sa chápete príležitosi a rebríka a stúpate hore, unikáte z Kláštorskej rokliny, za svetlom, za teplom a za signálom.
Za chvíľku ste na náhornej plošine, na rozkvitnutej lúke pri Káštorisku.
Pozrite si priložené fotografie a zistíte, že som ani veľmi neklamal. Možno som iba zvolil trochu spielbergovský uhol pohľadu na vcelku bežný výlet.
Dúfam, že vás to inšpirovalo.
Visutý most ponad Prielom Hornádu. Nie je síce lianový, ale aspoň je zelený a krásne zapadá do prostredia.
Ústie Kláštorskej rokliny schované v hustej vegetácii.
Potôčik sa s vami delí o dno rokliny.
Zelené šero na dne rokliny a popadané stromy.
Rebrík a po pravej ruke vodopád.
... ešte preliezť vlhké korene starých stromov ...
Rebrík a po ľavej ruke vodopád.
... roklina sa zužuje...
Kde niet cesty vpred, tam musí byť rebrík - vľavo, maskovaný vegetáciou.
Na lúkach pri Kláštorisku nachádzalo obyvateľstvo útočište počas tatárskych vpádov. Sem, na náhornú plošinu, sa Tatári nikdy nedostali. Na tomto mieste postavili kaplnku a neskôr r. 1307 kláštor. Dnes je kláštor v ruinách a v súčasnosti tu prebieha archeologický výskum a rekonštrukcia.
A tu sa piknikovalo, kým Tatári dole rabovali. :-)
