Neskoro, ale predsa. Zábery sú z 11.7.2009, ale až dnes, keďže je mrchavé počasie, sa mi podarilo aj niečo napísať.
Najskôr rýchly výstup Jaloveckou dolinou. Dno doliny si pre seba vyárendoval Jalovecký potok a tak sa tu našťastie nepodarilo vybudovať cestu pre offroady, tak ako je to vo väčšine tatranských dolín. Po brehu potoka vedie iba úzky chodníček pre nás, pre hunters and gatherers (myslím lovenie záberov a zbieranie zážitkov).
Dolina Parichvost, fascinujúca farba slnkom rozžiarených listov. Miestami sa chodník v nich úplne stráca, Veľa ľudí tade nechodí, pred týždňom som tu stretol jedného, dnes žiadneho.
Lavínu z poslednej zimy si už nevšímam, tu som si všímal pred týždňom, http://ondik.blog.sme.sk/c/199801/Parichvost.html
Svahy, v zime bičované lavínami, teraz pôsobia idylickým dojmom, všade plno vysokohorských kvetín... a patrilo by sa poznať ich aj po mene, ale poznám ich iba po "postave a obličaji", stačí že sú pekné a "na mene nezáleží, ba ani na veku" :-) :-)
Modro značený chodník hore dolinou Parichvost ma dovedie až do Baníkovskeho sedla. A tu sa začína iný svet. Kým v doline Parichvost je žiarivý slnečný deň, na druhej strane hrebeňa v Spálenej doline sa váľa studená hustá hmla, ktorá takto preteká cez Baníkovské sedlo na druhú stranu do doliny Parichvost.
Hmla sa valí cez sedlo ako mohutná rieka, avšak nad Parichvostom sa rieka stenčuje a mení sa na potôčik a asi po 70 m úplne zaniká. Hustá hmla sa mení na priezračný vzduch.
Má to do činenia s rosným bodom. Nad Spálenou je teplota vzduchu pod rosným bodom a vzdušná vlhkosť je vyzrážaná do hmly, nad Parichvostom je horúci letný vzduch a vtekajúca hmla sa tu prehrieva, jej teplota stúpne nad rosný bod a vtom momente sa zkondenzované zhluky molekúl rozpadnú na jednotlivé molekuky H 2O a tie sú priezračné.
A tak postávam na Pacholi, sledujem osud miznúcej rieky, rozpadávajúcej sa do priezračných molekúl, podľa zákonov "tvorcu neba a zeme a hmly a molekúl" i napadá ma biblické "Co ty činíš, vše dobre jest".
Hmla sa našťastie začína dvíhať a poodhalí v diaľke Sivý vrch.
Kým vystúpim na Pachoľu, z hmly sa vynorí cieľ ďaľšej cesty - Spálená.
Z hmly sa vynoril aj ostrý hrebeň Skriniarky, po ktorom vedie chodníček smerom k Salatínu. Vysvietená dolina medzi Pachoľou a Skriniarkami, má poetické meno, Vrece.
V diaľke sa ukazuje aj Salatín a Brestová.
Pohľad zo Spálenej späť na Pachoľa (alebo Pachoľu?). Rád by som poznal toho človeka, ktorý tu rozdával mená a jeho myšlienkové postupy. Napadlo by vas meno Pachoľa?
Pohľad z hrebeňa Skriniarok na Salatín a Brestovú. Škoda, že je hmlisto, lebo hebeň Skriniarok je veľmi malebný.
Na Salatíne som si o 15 30 doprial "snídaní v tráve, teď krasne prostrenou ...". Dve jablká, moje prvé dnešné jedlo. Teda jedlo nič moc, ale to prestieranie stálo za to.
Zvykol som si jazdiť celý deň na podkožný tuk. Osvedčilo sa mi to, jediné na čo dbám je, mať dostatok vody. Bohužiaľ, keď sa večer dostanem naspäť ku zdrojom, som žravý a zmagoretý ako saranča v záhrade a všetky straty ihneď nahradím.
Zostupujem Hlbokou dolinou, hustým tmavým lesom, po mäkkom chodníčku posýpanom šiškami, ako v ruskom rozprávkovom filme, obzerám sa po nejakej chalúpke na stračej nôžke, keď tu zrazu:
mátoha neučesaná vyskočila z prítmia a zneuctiť ma chcela, zneuctiť veru, ale povedal som "wow, babo,... don't touch me!" i zostala stáť ako zdreveneta. (fotené s bleskom)
Dole na parkovisku ma ešte vytočil Karol
http://ondik.blog.sme.sk/c/200903/Karol-vytocil-si-ma.html,
a to je pre dnešok všetko. Pokračovanie pri ďalšom mrchavom počasí.
