Prvé dojmy
Je ťažké hodnotiť prvé dojmy so 6-dňovým odstupom. Po prílete ste v podstate radi keď sa dostanete na hotel a poriadne sa vyspíte, hlavne ak ide o (pod)večerný prílet, ale nedá sa hneď neregistrovať viacero vecí. Napríklad zdanlivú chaotickosť dopravy a množstvo mopedov a motoriek na ceste. S tým súvisiace množstvo ľudí všade kde sa pozriete. A, keďže Ho Chi Mihn je metropola Vietnamu, aj množstvo svetiel a reklám.
Po rýchlom zhodení vecí v hoteli sme vyrazili na prechádzku mestom, kde vás zase zaujme neskutočné množstvo káblov medzi jednotlivými stĺpami na uliciach. Boli sme sa najesť v jednej lepšej reštaurácii, kde sme objednali viacero jedál a potom zvedavo ochutnávali, všetko veľmi chutné.
Akí sú tu ľudia?
Veľmi milí, nápomocní, skromní, usmievaví, ale aj úprimní vo vyjadrení svojho sklamania alebo nespokojnosti. To prvé sa prejavuje stále, časté vrátenie úsmevu, poklony pri obsluhovaní, otváranie dverí. To druhé ma prekvapilo, aj keď som bol na to upozorňovaný dopredu. Ľudia tu sa naozaj snažia pomôcť, čo by ste čakali od zamestnancov hotela alebo reštaurácie (aj keď spôsob akým bez toho, aby ste o to požiadali hneď donesú ďalší slnečník ak na vás svieti pruh slnka je odzbrojujúci), ale keď som v obchode vyberal z chladničky plechovky piva na cestu vlakom a po štvrtom už som rozmýšlal ako ich odnesiem a iný zákazník sa rozbehol (!) bez jediného slova až takmer padol a o pár sekúnd mi s úsmevom a poklonou podával prázdny košík naozaj som ostal šokovaný až dojatý. Nie všetci sú takí, ale len toto je prípad, ktorý by sa mi na Slovensku stal asi naozaj ťažko.
Čo sa týka otvoreného vyjadrenia pocitov na trhoch, ale aj pouliční predavači sú veľmi aktívni, niekedy až priveľmi, ale k tomu viac neskôr. Čo chcem povedať tu je, že sa snažia, usmievajú, ponúkajú, znižujú cenu, ale keď ich odmietnete vidíte na niektorých sklamanie (asi ako keď odmietnete peniaze žobrákovi) až náznaky hnevu, ale nikdy nič agresívne.
Celkovo pôsobia veľmi pracovito, je tu neskutočné množstvo malých stánkov s ovocím, na mieste vyrobenými bagetami (ale nepredstavujte si Subway ani nič na ten štýl), na druhú stranu obchody, hotely i reštaurácie sú plné zamestnancov – v malom Sony obchode ich nájdete aj 6 a podobné je to všade. No všetci pripravení s úsmevom vám pomôcť.
Nakupovanie
Táto téma samozrejme závisi od toho kde nakupujete. Za ten necelý týždeň už sme nakupovali v „proper“ obchodoch, ale aj v stankoch na ulici a na trhoch. Obchody sa správajú ako tie u nás, daná cena, regále plné tovaru (vrátane amerických čokolád a českých pív) a platba kartou. Elektronika je tu výrazne lacnejšia, ale JVC je JVJ a nie všetko je ako vyzerá. Čo sa týka trhov ocitáte sa naozaj na trhu – na každom kroku vás niekto oslovuje „ Hi, sir! Take a look, sir“, niekedy až trochu pushy, ale to sa dá na tržniciach očakávať. A treba zjednávať. A keď si myslíte ako ste to zvl´´adli zistíte pri ďalšom stánku reálnejšiu hodnotu tovru. Ako sa stalo môjmu otcovi, ktorý si kupoval sadu zaujímavých zapalovačov. Pôvodná cena bola 500 000 dongov (cca 17 eur), ktoré s pomocou všadeprítomnej kalkulačy zjednal na 300 alebo 350, už si nie som istý. Na to nás zameral iný predajca s okuliarmi, zapalovačmi a iným tovarom „na chrbte“. Keďže videl, že sa zaujímame o zapalovače začal nimi, vyvolávacia cena? 150 000, čo ešte znížil na 100 keď nás „naháňal“ ulicami Ho Chi Minhu.
Alebo ja, keď som si chcel kúpiť šiltovnku, ktorú už Veronika kúpila po zjednaní z 85 000 za 55. Keď som neskôr ten istý deň prišiel do stánku, pôvodná cenabola 150 000, ale jedna veta o tom, že už to tu niekto kúpil za 55 zmenila vyjednávanie na platenie nižšej sumy. Skúšajú, ale to im pri spôsobe akým tento trh funguje a ich ústretovosti vôbec nemáte za zlé.
Ešte jedna dôležitá vec – vo Vietname je cítiť chudobu, najmä ak odbočíte z bežných ulíc na tie vzdialenejšie centru, tam už si aj viac uvedomujete potrebuje šatiek cez ústa a nos, ktoré sú tu pomerne bežné Ale ľudia tu nežobrú (až na výnimky, pričom vždy išlo o fyzické posthnutia), majú svoje malé stány s ovocím pri ceste, chodia v horúčavách s nákladom kokosových nápojov, snažia sa živiť prácou, aj kď dopyt je malý. Čo aspoň na mna pôsobí veľmi sympaticky.
