Cela cesta sa zacala uz o piatej rano v pondelok minuleho tyzdna, ked som sa dostavil dve hodiny pred odletom z bratislavskeho letiska Milana Rastislava Stefanika. To som si dokonca z vlastnej hluposti do batoziny dal kluce od batoziny. Ale to sa moja mala "nocna mora iba zacala". Let do Mnichova, fajn, europsky standard s "flagship carrier" Lufthansa. Horsie to uz bolo na lete do Chicaga. K odletovym branam sa musite tiez dostavit tak hodinu pred odletom, Neprakticke je, ze uz k branam Vas nepustia s tekutinami, takze sa predtym radsej dobre napite :-)
Samotny let do Chicaga prekonal vsetky moje ocakavania zleho letu. Na transatlanticke cesty som si pritom zvykol uz na Austrian Airlines, s velmi dobrym servisom, pocitacovymi hrami a televiznou obrazovkou zabudovanou priamo vo vasom sedadle. Boeing Lufthansy tento servis neposkytuje. Mne vlastne neposkytol ziaden. Entertainment ovladac na mojom sedadle bol pokazeny, takze som nemohol po dobu vyse desiatich hodin robit nic ine nez iba sa pozerat do blba. Este horsie to bol s mojim spolusediacim (sedel som pri okienku), ktory rozhodne nepatril k najmensim. Vazil, ako by Americania povedali okolo 400 libier. Jeho ruka presahovala v pokojnej polohe zlozenej na pupku asi do polovice mojho sedadla. Musim tiez podotknut, ze let bol beznadejne plny. Za mnou zas sedela mamicka s dietatkom, ktore nielenze celu cestu pistalo, ale co bolo ovela horsie, niekolko krat sa aj pokakalo. Samozrejme, nie je fer z tychto veci vinit Lufthansu, az na to sedadlo. Ale komu sa mam postazovat?
No uplne to bolo najhorsie na letisku O Hare v Chicagu. Ak budete mat moznost, urcite sa mu vyhnite. Spolocnost United, hoci ste zaplatili letenku v ramci "hviezdnej aliancie s Lufthansou" sa k svojim zakaznikom sprava ako k dobytku. Najprv bez ohlasenia a akehokolvek ospravedlnenia zrusila prvy let do Lansingu (na ktory som cakal niekolko hodin) a dalsi let meskal niekolko hodin. Dovodom bolo slabe mrholenie nad letiskom, zrejme. Dovod sme sa totiz nedozvedeli. Na palube lietadla asi desat hodin po planovanom odlete kapitan letu zahlasi: "Je nas tu prilis vela, treba vylozit aspon cast batoziny", Dobre som sa pozeral o druhej v noci cez okienko ci vykladaju aj moju. Trochu som si vydychol, nie. Na letisku v Lansingu, ktore je velke asi ako letisko v Ziline, sme hodinu cakali, kym vylozili asi pat kusov batoziny. Moja medzi nimi nebola. Stratila sa este v Chicagu. Takze prvy den na mojom novom posobisku - Department of Telecom na Michigan State University som musel stravit vo veciach, ktore som mal na sebe vyse 24 hodin. Nastatsie United trvalo iba den mi batozinu dorucit. "Chicago je zle letisko. Tam sa to vzdy stane," povedala mi pracovnicka United Airlines/Express v Lansingu. "Servis americkych aerolinii je velmi zly, obzvlast tie lokalne lety, ktore prevadzkuju rozne mensie spolocnosti," povedal mi profesor na Michigan State.
Vsetky zaciatky su tazke. Odvtedy uz vsetko ide ako svajciarske hodinky. O mojom novom posobisku na novej univerzite napisem na blogu neskor.
