Dneska by som to zobral trochu osobne a chcel by som sa poďakovať všetkým priateľom. A najmä teda Palovi Jonášovi, ktorého chcem teraz explicitne menovať. Áno, je to naozaj veľmi skvelý človek. A rovnako všetci, ktorí stoja pri mne a veľmi si ich zato vážim.Ale naspäť k dnešnej úvahe. Slovensko musíte mať radi aj napriek vláde, ktorá to vznikla. A musíte ho mať radi aj napriek tomu, že v lete sú všetky úrady väčšinou zavreté a nič nevybavíme. Napriek tomu všetkému je to krajinu dýchajúca srdcom. Krásne je Kamenné námestie, kde sa musíte na prechode ľuďmi pretláčať, aj v Runine pri Snine, kde ste radi, že niekoho vôbec stretnete. Sme krajina plná kontrastov a špecifík, ale je to naša krajina. Všetkých nás. Niekedy sa človeku zacnie, keď ju musí opustiť, ale neskôr sa zas teší na návraty. Človeku nie je smutno, lebo sa teší na ďalšie stretnutie.Zdá sa vám, že tento príspevok nemá hlavu ani pätu? Mne tiež. Ale kto chce, pochopí.
Kde domov môj...
Slovensko je naozaj krásne, zvykol som hovorievať na služobných cestách. Až sa z toho stala fráza, ktorá mi akosi prischla. Možno v sebe nesie pátos a možno táto floskula ani niekedy u niekoho nie je úprimná. Jedno je však jasné. Je to krajina, ktorá vás dokáže pozitívne naladiť, ako vaši priatelia. Je rovnako krásne prechádzať sa po zaistených trasách západných Tatier ako pod lanami, na ktorých visí Nový most v Bratislave.