Zastaňte sa nás
Samuela Marca trápi diskusia. Tiež ma trápi, že sa málo politikov, ktorí by mohli byť na strane menšín nepridávajú aj na stranu menšiny. Trápi ma, že to urobí málo osobností napríklad zo šoubiznisu, a nakoniec aj komentátorov mienkotvorných médií.
Trápi ma, že na túto tému zatiaľ rezignoval denník SME a debata, najmä v blogosfére sa presunula na Projekt N. Aj preto píšem tento blogpost práve na blogu SME, ktorý by stále mal zostať miestom aktívnej a zaujímavej výmeny aj na túto tému. Nakoniec sľúbil som, že "aj na tomto blogu ostanem, pokiaľ tu budú moji obľúbení redaktori" - mnohí zostali, takže si blognem niekedy aj tu :-)).
Práve pod túto túto myšlienku Sama Marca by som sa podpísal hneď, tiež som to takto nedávno hovoril, tu je doslovný Samov text: „Práve veriaci, ktorí nesúhlasia s démonizáciou gayov – sú a je ich mnoho – by sa mali ozvať. Mali by povedať svoj názor nahlas a ohradiť sa voči tomu, čo z nich robia ich odporcovia, ale aj vlastná cirkev v očiach tých odporcov. Veriť v Boha nie je hanba, hanba je neozvať sa, ak v jeho mene konajú proti ich presvedčeniu“.
Druhá strana však pritom má evidentnú výhodu: kostoly, vysielanie náboženských programov na RTVS, má vlastnú televíziu, vlastné portály, ktoré sú často priehrštou neprávd alebo faktami skresľujúcich materiálov a dokonca neváhajú aj kopať aj do mŕtvych. Ako napríklad svojho času Postoy.sk, vlajková loď slovenskej katolíckej „postmoderny“, keď prostredníctvom pani Ray-Tutkovej písal o Mattheowi Shepardovi, mladom gayovi umučenom v 90. rokoch v USA alebo keď bloger, pán Mihálik, nevedel prekusnúť Imricha Matyáša. Až takto ďaleko to môže zájsť – pritom nešlo o nejaké logické argumenty, ale skôr o dojmológiu daných autorov, niekedy opretú o zdisekreditované zdroje.
A, samozrejme, okrem vlastných médií, môžu slobodne blogovať na SME či Projekte N. Nepochopte ma nesprávne, je to ich plné právo a ja za toto ich právo budem vždy bojovať, no treba aj priznať túto pravdu: druhej strane na vyjadrenie názoru v diskusii ostala iba tá oklieštená blogosféra a sociálne siete.
Koho kritizujem(e)
Samovi by som tiež chcel povedať, že nikdy si netreba zamieňať kritiku mocenského establišmentu katolíckej cirkvi s katolíckymi veriacimi a živou cirkvou, ja osobne si dávam veľký pozor, aby som ich odlíšil.
Poukázal som na to aj v nedávnom blogu: „Cirkev na tom nemusí byť tak zle, keby tí teológovia lásky mali odvahu vystúpiť a postaviť sa niečomu, čo hnije. Katolícka cirkev u nás má skúsenosti s umlčovaním opozície – stačí si spomenúť na teológa Miroslava Kocúra, Teologické fórum, Bezáka a tak ďalej. Niektorí tvrdia, že odvaha nemá zmysel. Podľa mňa má. Ako napísal Radoslav Augustín, že je potrebné aby gayovia povedali o sebe ľuďom a tí zistili akí sme reálne priemerní, tak je potrebné aj od teológov, aby sa zastali lásky.
Aj coming out gaya si žiada veľkú dávku odvahy – najviac taký veľmi verejný aký urobil môj dlhoročný priateľ Rado, ale samozrejme aj desiatky ďalších ľudí po celej našej krajine. Rovnako si veľkú dávku odvahy žiada odvaha kresťana. Ale nie taká „odvaha“, ktorá má za sebou moc a peniaze „feudálnej“ establišmentovej katolíckej cirkvi a jej biskupov, mnohých mimovládok americkej náboženskej pravice, či talking points klamstiev z východu.
Odvážni v spoločenstve cirkvi budú podľa mňa tí, ktorí sa menšín reálne zastanú proti vlne zloby. A máme takých statočných, veľmi si ich vážim. Takou odvážnou je farárka Anna Polcková a jej štedrovečerná kázeň vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave. ”.
Neviem, či mal Samo Marec na mysli diskusie na webe k tejto téme, buzz na sociálnych sieťach – áno, tam je debata, často až vulgárna, neetická. Alebo mal na mysli priamo blogosféru, lebo tam je môj názor jasný, kto a ako operuje faktami. Aspoň podľa toho, čo si môžem prečítať. Samo nestihol špecifikovať presne čo má na mysli.
Ale berúc do úvahy, že na diskusiách flejmy z oboch strán narastajú, treba sa teda pokúsiť, aby z tejto diskusie vzišlo aj niečo dobré – teda okrem neplatného referenda. Keďže som študoval v USA aj v Anglicku, vždy ma nadchla debata v akademickom prostredí, ale aj v rámci médií. Často bola vyhrotená, ale často sa z nej dali dozvedieť zaujímavé veci a rýchlo bolo jasné, ktorá strana operuje s faktami, a ktorá iba tára.
A táto diskusia na strane gayov už vyprodukovala viacero skvelých príspevkov – Rada Augustína, Franza Mileca a pod.
Spojme sa za lásku
Aký je môj návrh pre všetkých ľudí, ktorým by nevadilo mňa s mojim manželom nás vidieť ako by sme si v Bratislave na hlavnej železničnej stanici dali letmý bozk alebo sa chytili za ruku. Ktorým by nevadilo či dokonca by mali radosť, keby sme mali na Slovensku platné papiere nášho registrovaného partnerstva a v prvom rade nemuseli utekať to vykonať do cudzej krajiny cez polku Európy.
Títo všetci ľudia, je ich síce menšina, by mali o tom hovoriť. Nie iba gayovia, títo straights by o tom mali začať hovoriť. Nie štýlom, ja poznám gayov a tí sú vlastne veľmi spokojní, alebo sú to moji priatelia, ale ... Ale práve cez lásku, aká dôležitá je láska v životoch ľudí, partnerský život, tolerancia a akceptácia v spoločnosti, otvorená náruč a pochopenie.
Naša svadba síce nebola v kresťanskom kostole - hoci v kresťanskej presbyteriánskej katedrále St. Giles cez cestu sme sa na modlitbu zastavili (dokonca by bolo možné aj požehnanie, škótska presbyteriánska cirkev v Škótsku požehnáva zväzky gayov) - ale intenzívne som prežíval čítanie slov Martina Luthera Kinga, Abrahama Lincolna a Václava Havla na našom obrade.
Tento víkend sme s partnerom Rastíkom venovali sledovaniu filmov o černošskej komunite v USA, ako ona musela bojovať o svoje miesto pod slnkom. Samozrejme, bola to iná situácia – im v Horiacom Mississippi zapaľovali domy a vo filme Komorník zas vybuchovali autobusy. Ale niečo je tam podobné, aj v ich prípade musela nakoniec väčšinová spoločnosť nájsť lásku a pochopenie, prestať si pred nimi odpľúvať a zneužívať na boj Božie slovo.
Preto sa treba pozrieť, začo naša pravica celé roky bojovala a niekedy aj víťazila (a za ňu považujem aj Smer): bol problém aby diskriminácia gayov bola v antidiskriminačnom zákone (inými slovami, mali v KDH problém s tým, aby niekoho nemohli vyhodiť z práce len preto, že je gay), alebo mali problém s tým – nedajbože – aby u nás platili registrované partnerstvá uzavreté v zahraničí – na to sme vyjednali európsku výnimku, a samozrejme, je tu smerácko-kádehacká novela ústavy.
Čo ešte majú menšiny spoločné? V USA sa napríklad spojili – vytvorili volebnú koalíciu stredoľavej Demokratickej strany: černosi, Hispánci, gayovia. Ale aj väčšinové ženy. Táto koalícia pomohla napríklad v našej otázke veľkému pokroku za posledné dva roky. Aj u nás by sa preto ženy, menšiny ako Rómovia, gayovia, ale samozrejme, všetci ľudia dobrej vôle (čím nehovorím, že druhú stranu tiež netvoria), spojili a pomohli si navzájom.
Samovi prekáža úroveň debaty. Niekedy aj mne. Asi je jedno teraz polemizovať, kto vykopal sekeru kultúrnej vojny. Faktom je, že až do minulého roka sme nemali žiadne ústavné dodatky ani referendá, hoci status quo bolo také isté a aj po referende bude nakoniec veľmi podobné, nech dopadne akokoľvek. Čo nebude také isté je naša spoločnosť, ktorá si prejde ďalšou veľkou bitkou kultúrnej vojny. Ja verím, že na jej konci bude viac lásky pre komunitu gayov a ich partnerstvá, a tým aj viac z filozofie kresťanstva – ktoré by malo stáť práve na láske, a nie strachu.
