Byť na námestí s tisíckami ľudí volajúcich po zmene mi dodalo nádej a odvahu, že má zmysel bojovať. Rok 2012 cítim ako volanie generácie. Pnutie, ktoré sa valí touto planétou od minulého roka - od Arabskej jari cez Occupy Wall Street po Rumunsko, kde protestujúci pochovali vládu - vytvára výbornú zahranično-politickú situáciu na (r)evolučné hnutie. Situácia vo svete teda Slovákom v uliciach nahrávala, rovnako ako vnútorná politická nestabilita - s najdôležitejšou ingrediencou v podobe hnevu nad nekonečiacou vlnou korupčných megakáuz.
Prečo sa nemôžem za niektorými tribúnmi z januára/februára 2012 postaviť? Posledné týždne som mal to šťastie byť trochu viac v centre udalostí. Nielen sami aktívne prispievame do verejnej debaty našou platformou 2012 Nevolím Nikoho (nejde o nevolenie ako také, ide o požiadavku slobodných volieb a kým sa neuskutočnia, voliť má asi taký význam ako v ľudovodemokratickom Československu), ale aj organizujeme, vyrábame transparenty, online obsah na Facebooku a webe. Tento týždeň som bol prakticky v permanentnom kontakte s rôznymi opinion lídrami a intelektuálmi s rozmanitým ideologickým backgroundom, ale aj organizátormi protestov v rôznych mestách na Slovensku. Som rád, že niektorí sú moji starí priatelia a nových na tejto ceste získavam.
Som inšpirovaný mladými ľuďmi, ktorí pretvárajú blbú náladu z apatickej mládeže dneška na urban myth. Hovorím o vysokoškolákoch, ktorí organizujú nielen protest Gorila, ale napríklad aj protest proti ACTA - ten som ešte viac zažil priamo pri organizácii. Mimochodom, čo vyrobili chalani zo Zastavme ACTA - títo noví bojovníci za slobodu slova - bolo niečo veľké a výnimočné. Ak Slovensko ACTA zastaví, bude to aj ich zásluha. Ďakujem im. Cenzúra v slobodnej spoločnosti nemá priestor.
Ale späť k protestom za očistu slovenskej politiky. Minulú nedeľu sme sa stretli so skupinkou organizátorov v Bratislave. Vlastne iba dvomi, ktorý akoby vytvorili val na akúkoľvek diskusiu zefektívniť protesty, komunikáciu, vytvoriť reálne požiadavky. Nie je predsa možné, aby sa pár požiadaviek draftovalo dva týždne a hlavne prečo by ich mala draftovať nejaká tajná skupinka zatvorená v bratislavskej kaviarni. Pohybujem sa v mimovládnom sektore a od viacerých odborníkov sa im ponúkala pomoc na prácu s médiami, komunikáciou s ľuďmi, na organizáciu dobrovoľníkov, odborníkov na psychológiu davu a prácu s ním a v neposlednom rade elimináciu extrémistov.
Rovnako nie je možné, aby protest nemal týždne na Facebooku ani oficiálnu stránku a oficiálny web permanentne zlyhával v rýchlosti a kvalite informovania. Výhovorky na nefunkčný Facebook event a rôzne paranoidné teórie, ktoré niektorí títo ľudia šíria, tomu nepomôžu. Ak by sa malo vytvoriť hnutie, nemalo by na jeho čele stáť niekoľko nevolených a netransparentných lídrov. Nemôžu čakať, že všetci pôjdu ako stádo za niekým, kto má pramalú legitimitu. Veď presne proti tomu bojujeme.
O koho teda pri organizátoroch ide? Zaujímavé, že organizátori operujú s akýmsi novým a neznámym Inštitútom pre ľudské práva, založeným v polovici decembra minulého roku, no obsah stránky je fakticky neviditeľný. Tento akože Inśtitút by mal sponzorovať debaty na RTVS a s verejnosťou, tak zneli aspoň požiadavky uzavretých "lídrov revolúcie". Nie veľmi transparentne pôsobí aj výpis z registra. Je príznačné, že organizátori nemajú lepší networking s relevantnými mimovládkami, ktoré bojovali so zlom na Slovensku už od čias mečiarizmu.
Kto teraz vedie "revolúciu" a ako organizátori operujú? Sú uzavretí a neprístupní (prinajmenšom, keď sme za nimi prišli s rôznymi občianskymi aktivistami), kádrujú spíkrov a vlastne obmieňajú istý set tribúnov (tento piatok okrem klasikov prišli našťastie aj iní), ich hviezdnou star je Róbert Mihály. Nemám proti nemu nič osobné a v diskusii by ako aktivista mal mať priestor, ale ak na tribúne nebudú stáť relevantní opinion lídri a akceptovateľné nadstranícke/apolitické osobnosti z najrôznejśích častí ideového spektra, tak nepomôže ani Facebook a to čo sa tak dobre začalo, sa aj rýchlo (s)končí. V piatok sa to pohlo najmä vďaka Zuze Wienk a Tomovi Nicholsonovi trochu vpred, len sa bojím, že to je príliš málo a príliš neskoro. Ak by z Gorila protestu malo byť hnutie, nemôže mať organizátorov spočítateľných na prstoch jednej ruky, malo by ich byť aspoň sto - zároveň by nemali byť členovia tohto tímu kádrovaní ako za socíku.
Organizátori tvrdia, že chápu, že ľudia tam nechodia kvôli nim. Mnohí veru nechodia a v piatok som už ani ja nešiel. A nešli tri štvrtiny ľudí spred týždňa. Som však presvedčený, že by masy na námestia chodiť mali - a to nielen kvôli sebe, svojim deťom a túžbe po zmene, ale aj kvôli lídrom, ktorí na tribúne vystupujú, a ktorí protesty organizujú. Nie napriek nim.
