Dnes je to na Američanoch, či zrušia kongres, ktorý automaticky odobril všetky Bushove rozhodnutia alebo mu konečne vytvoria skutočnú vnútropolitickú opozíciu. Dopadnúť to môže aj v prospech republikánov, hoci šance demokratov sú lepšie. Čo hovoria najnovšie čísla. Podľa Washington Post a ABC News majú demokrati šeťpercentnú výhodu, štyri percentá v prieskume Pew.
Pri tejto príležitosti by som saj ja chcel všetkým čitateľom ospravedlniť zato, čo som pred rokmi v mojich komentároch popísal a nemal som pravdu. Aj novinár si musí priznať, keď sa mýlil. A ja som sa mýlil, resp. som vychádzal z nepravidivých údajov.
UPDATE: ešte by som chcel zdôrazniť, že sa zato ospravedlňujem ako celky, samozrejme, niektoré veci aj nižšie spomínané môžu zostávať pravdivé. Ale ako celok články nesplnili to, čomu sa hovorí "journalistic scrutiny" (niečo, začo sa BBC napríklad hanbiť nemusí). A novinár si to musí priznať, už si na to dávam väčší pozor.
Uvediem dva príklady.
Krátko po ukončení vojnových operácií v roku 2003 to bol článok v Hospodárskych novinách pod titulkom
Preventívna vojna v Iraku zachránila národ a životy
"Vraví sa, že vo vojne nie sú víťazi, iba porazení. Prehráva v nej celé ľudstvo, morálka, pretože na každý konflikt vraj existuje diplomatické a mierové riešenie. Dejiny však dokazujú, že „preventívna vojna“ mohla už v minulosti ušetriť nevinných od zbytočného utrpenia. Ak by mocnosti zakročili v 30. rokoch minulého storočia proti Adolfovi Hitlerovi, jeho expanzívnej politike a protiprávnemu zbrojeniu, milióny ľudí mohli ďalej žiť. Irak sa po 24 rokoch s pomocou spojencov zbavuje vlastnej nočnej mory, krutovlády Saddáma Husajna. Tentoraz Západ Iračanov nesklamal, postavil sa na jeho stranu a sľubuje pracovať na jeho obnove. Nové spojenectvo demonštrovala aj americká a následne iracká zástava na replike Saddámovej tváre pri symbolickom zvrhnutí jeho sochy v centre Bagdadu. V tejto vojne, ktorá dokazuje, že zachráni mnohé životy, ba dokonca celý národ, teda jednoznačne sú porazení, ale aj víťazi.
Víťazom je americky prezident George W. Bush, ktorý sa rýchlo stáva súčasťou dejín ako jeden z najvýznamnejších amerických prezidentov. Už v polovici prvého volebného obdobia paradoxne ukázal, že môže byť silnou osobnosťou práve na medzinárodnej politickej scéne. Pred vojnou v Iraku sa mu podarilo zostaviť najširšiu možnú koalíciu a efektívne sa zbavil možnej nálepky unilaterizmu. Ako víťazná sila vyšli z tejto vojny aj americkí spojenci vrátane Slovenska. Za uznanie našej krajine môžeme považovať fakt, že sa prezident Bush aj napriek dramatickým chvíľam na Blízkom východe pri stretnutí so slovenskou hlavou štátu pridŕžal harmonogramu.
Vavrínové vence neminú ani velenie amerických vojsk v oblasti, vďaka ktorého stratégii potrebovala „koalícia odhodlaných“ na zvrhnutie Saddámovej tyranie iba 21 dní, bez výraznejšej humanitárnej katastrofy a za minimálnych obetí na strane civilistov, ako aj spojeneckých vojakov.
Víťazmi sú nepochybne americkí vojaci, ktorých nadšení Iračania vítali kvetmi. Potriasali si s nimi ruky, vrhali sa im do náručia a skandovali slogan, ktorý sa stal bagdadským pokrikom dňa: „Good (dobre)! We love you! (milujeme vás)“
Azda najväčšími víťazmi sú však radoví Iračania, ktorých budúcnosť už nie je závislá od náladh despotu a nemusia mu každodenne vzdávať hold ako „zlatému telaťu“. Chválu si zaslúžia hlavne tí, ktorí napriek mediálnej blokáde Bagdadu vyšli do ulíc a prvýkrát po štvrťstoročí verejne a slobodne vyjadrili svoj názor..........
Zoznam porazených je každému jasný: V prvom rade ide Saddáma a jeho rodinu. Ešte minulý týždeň sme v irackej televízii mohli uzrieť zábery, ako sa víta so zinscenovaným davom, úsmev od ucha k uchu. Dnes sa už určite tak uvoľnene netvári. Do poslednej chvíle uniká a ďalej sa skrýva pred spravodlivosťou, no ako sa hovorí: božie mlyny melú síce pomaly, ale iste........................
Nemožno nespomenúť Francúzsko a jeho satelity. Francúzsky prezident Jacques Chirac sa bez problémov „objíma“ s jedným z najbrutálnejších afrických diktátorov – zimbabwianskym prezidentom Robertom Mugabem. So Saddámom sa už vďakabohu „bratríčkovať“ nemôže, a preto končí na strane „loserov“ (anglický výraz je v tomto prípade veľmi symbolický). Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj pseudopacifistické hnutie, ktoré sa mobilizuje iba vďaka nenávisti proti všetkému, čo je americké. Stačí si položiť otázku, kde boli tie milióny v uliciach, keď Saddám vraždil desaťtisíce Iračanov a ohrozoval stabilitu regiónu. O iných diktátoroch a regiónoch sveta ani nehovoriac.............
Alebo po 11. septembri 2001 to bol môj článok s tiulkom (Taktiež HN)
G.W. Bush: Štátnik, ktorý sa zapíše do dejín
Americký prezident dnes čelí jednej z najakútnejších hrozieb za posledné roky. Pred 11. septembrom väčšina ľudí považovala Georgea W. Busha za málo skúseného politika, ktorý sa do zahraničného diania príliš nerozumie. Karikaturisti a komentátori si denne brali na mušku prezidentove slabosti. ....Jeho prejav pred americkým Kongresom spred takmer troch týždňov bol jedným z najdôležitejších, aké kedy americký prezident predniesol a Bush svoju novú úlohu zatiaľ zvláda dokonale.....George Walker Bush, 43. prezident USA, je vo funkcii iba niekoľko mesiacov, ale tragické udalosti z neho urobili štátnika, ktorý sa navždy zapíše do dejín.
Dúfam, že čitatelia toto priznanie a ospravedlnenie príjmu.
