Ten deň začal rovnako ako každý iný. Ráno som si uvaril šálku skvelého čierneho čaju a posadil sa k počítaču s odhodlaním, že dnes konečne dopíšem ďalšiu kapitolu knihy, na ktorej už nejaký čas pracujem. Táto optimistická predstava mi však vydržala len do chvíle, kým sa načítaval systém. Obrazovka zrazu urobila jedno veľké „blik!“ a na modrom pozadí sa objavila hláška: „Chyba 0x0000007B“.
Keby som v danom momente zachoval chladnú hlavu a nepodľahol panike z tlaku vydavateľa na blížiaci sa termín odovzdania, mohol som si ušetriť kopec zbytočných opletačiek. Teraz už viem, že obrátiť sa o pomoc na sociálnu sieť bolo prejavom dočasného šialenstva, no vtedy mi to prišlo ako skvelý nápad. S touto myšlienkou v hlave som hodil do éteru status: „Ľudia, pomoc! Môj PC štrajkuje, neviete, čo s tým?“ a dúfal, že kolektívne vedomie internetu na seba nenechá dlho čakať.
Ako prvý sa mi ozval sused z druhého poschodia: „Počuj, mne toto isté robilo kedysi v deväťdesiatom siedmom na starom dobrom Pentiu. Ondrej, to je úplne jasný statický náboj na základnej doske, čo nie je žiadna sranda! Musíš hneď odpojiť kábel, vybrať tú okrúhlu baterku a celú skrinku riadne vyutierať vlhčenou utierkou na okná. Ideálne, ak máš nejakú s vôňou citrusov, tie majú potrebnú protistatickú prísadu. Potom to celé nechaj preschnúť na radiátore, ale pre istotu ešte poklepkaj po harddisku rúčkou od skrutkovača, nech sa určite odlepia magnetické hlavy. Ja som to všetko urobil a funguje mi to takto doteraz.“
Chvíľu nato dorazila správa od tety z druhého kolena. Vyjadrila silné podozrenie, že počítač určite nadmerne preťažujem, a tak najlepšie, čo môžem urobiť, je nechať ho cez noc riadne vyvetrať na balkóne. Túto „skvelú“ radu však čoskoro vystriedalo vyhlásenie akéhosi mladého gamerského influencera: „Kááámo, to ti padlo, lebo máš určite low-end airflow a tvoja termopasta má menšiu viskozitu ako môj ranný proteín. Okamžite sa tej bedne zbav a miesto toho si kúp case aspoň s ôsmimi RGB ventilátormi, k tomu tekutý dusík na chladenie a celé to ideálne podsvieť na fialovo. Inak ti systém bude padať zakaždým, keď otvoríš Word. A hlavne si aktualizuj TikTok, lebo ti odíde základná doska, bro!“
Pri spätnom pohľade mi je jasné, že som sa mal v danej chvíli definitívne vykašľať na zaručené rady „internetových odborníkov“, no vzhľadom na aktuálnu mieru zúfalstva som sa do tých internetov ponoril ešte hlbšie...
S nádejou som hľadel na odporúčania, o ktoré sa podelila sesternica kamarátovho kamaráta. Podľa nej to rozhodne nebola chyba systému, ale zlá energia v miestnosti, keďže počítače sú údajne veľmi citlivé na geopatogénne zóny a elektrosmog. Napísala mi: „Máš vedľa monitora kaktus, však? Hneď ho vyhoď, ten totiž tie vlny odráža späť! Ďalej nezabudni okolo počítačovej bedne rozmiestniť tri misky s hrubozrnnou morskou soľou, hoci ideálnejšia bude himalájska. Tá totiž z procesora vytiahne všetko napätie, vieš? A čo je najdôležitejšie – nech ťa za nič na svete ani nenapadne pri zapínaní počítača dýchať, lebo oxid uhličitý ionizuje vzduch v okolí chladiča, ktorý potom ťažko nestíha!“
V hlave mi to šrotovalo ako o pretek. Čas bežal a ja som stále prešľapoval na mieste. V jednej chvíli mi mysľou preblesklo, či by som si nemal radšej nasadiť respirátor, nech procesor náhodou nedostane kyslíkový šok. Potom mi zasa napadlo, že by som mal asi začať zháňať tekutý dusík a popritom nezabudnúť kúpiť antistatickú utierku.
Korunu tomu celému však nasadil akýsi kyber-bezpečnostný expert z facebookovej skupiny „Pravda o 5G a jašteroch“, ktorý mi zasvätene radil: „Chlapče, tebe do systému nenaliezol žiadny vírus, ale mikrovlnný útok z okolia. Stavím sa, že ti susedia cez stenu pustili na plný výkon inteligentnú mikrovlnku. To totiž bežne robia, keď chcú niekoho sledovať, chápeš... Celú PC skrinku okamžite obal minimálne do troch vrstiev alobalu. Potom urob poriadky so sieťovým káblom, čo ti ide zo steny. Chce to na ňom aspoň jeden pevný uzol, aby tie infikované dáta spomalili a systém ich zachytil ešte pred procesorom, to je vyslovene kľúčové. Ale ak to nepomôže (čo sa môže stať, pretože „oni“ sú neustále o krok vpred!), prežeň základnú dosku silným magnetom. Ten už tým škodlivým kódom spoľahlivo vymaže z hlavy snahu o nadvládu nad tvojím počítačom, kamoško.“
Okej, takže... V danej chvíli som už mal preventívne na hlave alobal, v ruke skrutkovač, okolo rozmiestnených pár misiek soli, kaktus v koši, na ksichte respirátor a kuriér mi pred chvíľou expresne doručil kanister tekutého dusíka. Nastal teda moment pravdy, a tak som sa pustil do potrebných procedúr. O pár hodín neskôr som konštatoval definitívnu smrť počítača.
Teraz, keď si tu tak ticho sedím a smutne hľadím na trosky PC, o ktoré sa postarala aplikácia rád od samozvaných odborníkov na sociálnych sieťach so vzdelaním z vysokej školy života, pohľad mi padol na USB kľúč. Bol celý čas zastrčený v zadnom porte počítača. Strčil som ho tam predošlý večer pri zálohovaní textov. Preto systém nenabehol – nemal totiž odkiaľ, ehm.
Presne v tej chvíli mi napadlo, že môj počítač nezabila žiadna technická chyba, ale kolektívna „inteligencia“ internetu. Vrahom je syndróm deda Vševeda.
