Prvýkrát som sa s týmito polievkami stretol pred takmer deviatimi rokmi. Vtedy v lete mi zopár kusov priniesol strýko z Ostravy. Ako človek bežný, sveta neskúsený, som sa dovtedy stretával len s klasickými „sáčkovými„ polievkami. Poznáte to, francúzska, slepačia, písmenková a podobne. A zrazu toto! Musím sa priznať, že na mňa zapôsobila. Krevetia polievka so všelijakými exotickými prísadami elegantne zabalenými v malých vrecúškach.
Tých päť kusov, čo som dostal od strýka, som si starostlivo odložil a „uvaril“ len keď na to bola príležitosť. Potom som o nich dlho nepočul. U nás sa prvýkrát objavili na príznačnom mieste. Na košickom Blšáku. Štrnásť korún kus. Smiešne pri pomyslení, že dnes sú štvornásobne lacnejšie. No stále som ich považoval za niečo extra. Za pravú ázijskú kuchyňu.
Zmena nastala až po príchode na vysokú školu. Bolo to v čase keď tieto „zázraky“ začali zaplavovať obchody. Vtedy sa z príležitostnej pochúťky stala bežná záležitosť. Dá sa povedať, že to bol začiatok konca. Postupom času už bola táto polievka skôr nechcenou núdzovou náhradou stravy ako exotické spríjemnenie dňa. S touto zmenou prišla aj zmena pomenovania. Z prvotnej „instantnej čínskej polievky“ cez „pikantné rezance vo vode“ až k „Ho-Či Minova pomsta“ alebo „smradľavá polievka“. Dnes k nej už študenti, ktorí ju poznajú asi najlepšie, siahajú len z nutnosti a dávajú aj šťavnatejšie mená.
Je zaujímavé sledovať, ako sa z pochúťky na spríjemnenie dňa stala v priebehu pomerne krátkeho času podradná potravina s nelichotivými menami. Pritom je to stále tá istá „čínska polievka“.
Mimochodom, tiež máte ten istý pocit, že všetky druhy chutia rovnako?
