Rok 1969. Letopočet podľa môjho názoru s prídomkom zlomový pre populárnu hudbu, rockovú hudbu a myslím, že pre mužiku všeobecne. Mnohokrát sa preberajú rôzne a rôzne letopočty, ale pre rockovú hudbu, jej základy, korene, materstvo, nech to nazveme akýmkoľvek prívlastkom, rok 1969 je potrebne vytlačiť palcovými titulkami.
Tri kapely začali svoju púť, alebo je lepšie povedať vydali svoje debutové albumy, a definovali žánre na roky dopredu. The Allman Brothers Band, unikátnych bratov Allmanových, priviedol na svet tzv. southern rock s bluesovými koreňmi, pripravili pôdu pre Lynyrd Skynyrd a samozrejme Steve Ray Vaughna a nesmrteľných bradáčov - ZZ Top. King Crimson so svojim súdom karmínového alebo krvavého kráľa, teda originálne In The Court Of Crimson King nás priviedol do tajov miernej psychedélie a progresivity. A do tretice vznikol gigant, legenda, rockový dinosaurus, ktorý ukázal „zač je toho loket" a oprel sa do toho tak, že sme si mohli povedať - aha tak toto je asi ten hard-rock. Reč nie je o nikom menšom ako o Led Zeppelin. O divokom hlase Roberta Planta, presných bicích Johna „Bonzo" Bonhama, pumpujúcej base John Paul Jonesa a v neposlednom rade dych berúcu, kvílivú, plačlivú, šialenú, srdcervúcu a ďalších stoosemdesiatdva prívlastkov znesúcu gitaru nesmrteľného Jimmyho Pagea. Zeppelini boli natoľko plodní, že v tento rok vydali dokonca dva albumy. Oba by som povazoval za tzv. klasické a unikátne, ale je potrebné si vziať jedno po druhom a tak by som sa pozrel na zúbok prvému albumu, nazvyme ho klasickým, s prostým názvom I.
Dvanásteho januára 1969 svet hudby poctilo album so slávnym Hindenburgom na obale. Nazvaným tak ako kapela, alebo aj časom ako jednička. A veruže to bola jednička a nie hocijaká. Nahrávka začína notorickým otvárakom snáď všetkych koncertov - toho posledného nevyijímajúc - Good Times Bad Times. Hutný začiatok, kde vlastne začnú biť všetky tri nástroje, a následne sa pridá Plantov vokál. Dnes už klasika, ktorá pripravuje na všetko čo sa ešte stane. Druhá v poradí je zároveň druhá najdlhšia skladba, a síce Babe I'm Gonna Leave You. Je to dynamická skladba, striedajúce tiché pasáže hrané na akustickú gitaru, a potom prerývané rýchlou elektrikou. Nemôžem si pomôcť, aj napriek jasnej hre Jimmyho, je táto pesnička určitým vokálnym cvičením speváka. Spodné polohy, vysoké polohy, tradičný „jačák" ako sa v hard-rocku sluší a patrí, čo je dnes bežná vec, musel byť v tej dobe šok.
Zeppelin sa vraj snažili zbaviť bluesových koreňov a byť tí čo naozaj drvia rockec, ale v dvoj skladbe (mne to tak pripadá, a teda to považujem za dvoj skladbu, nech mi je odpustené od všetkých vzdelanejších) You Shook Me - Dazed And Confused, je proste ten blues jasný, a keďže autorom je Willie Dixon, niet sa čo čudovat. Už prvé tóny pomalej, ťahavej hlbokej gitary a ťahavý mľandravý hlas Roberta dávajú najavo odkiaľ, že ten rock vyliezol. Na konci prvej časti je pasáž, ktorú napodobňujú stovky interpretov na koncertoch, a síce určitý dialóg speváka s gitarou, spevák niečo odškrekne, gitara napodobní, ide z toho určitý živý „feeling", akoby ich to napadlo priamo tam počas narhávania. Perfektné. Ihneď sa prechádza na hlbokú basu a Robert už krici z plných pľúc, že je zmätený, stratený a boh vie čo ešte. Prechádzame určitou psychedéliou, ktorá už proste patri tomu obdobiu. Niekde v polke tretej minúty sa to utrhne a muzikanti s plnou vervou nasadia krásne rýchle tempo, a čo pán Page vyludzuje z gitary, to si pýta púšťať znova a znova. Netajím sa tým, že pre mňa tento double - dvoj skladba je vrchol albumu a hlavný gitarový part, pri Dazed je top čo je na prvom albume. Tak si predstavujem rýchle úžasné rockové sólo.
Your Time is Gonna Come, je pomerne nevýrazná a poradím piata skladba. Mne určitým spôsobom nesadla. Taká až tuctová balada, s hammondkovým introm, ktoré ale absolútne mi nepasuje k Zeppelinom, to je doména kapiel ako Deep Purple a The Doors ale nie Pagovcov. Hneď na ňu nadväzuje krátka Black Mountain Side. Inštrumentálka akoby zo stredovekého obdobia. Je tu znať daná progresivita doby - pretože moc nezapadá do koncepcie albumu, ale ako ozvláštnenie sa mi veľmi Pači. Je to predchodca toho čo o cca 25-30 rokov začal hrať Ritchie Blackmore.
Communication Breakdown. Dve a pol minútový priamy útok, ľahkým úderným riffom a celkovou rýchlosťou. Najviac sa mi ponáša na určitú živočíšnosť vtedajších The Who (opäť len môj názor prosím nekameňovať J). I Can't Quit You Baby, a kapela znova spomaľuje, nasadzuje bluesové tempo, s Jimmyho gitarovými krasotinkami a ja sa cítim, že som tam kde mám byť. Každá pasáž speváka je nasledovaná gitarovou odozvou, občas smerom k bluesovým koreňom, občas niekam kam mi nezapadá žiadne prirovnanie len proste finesa a fenomén. A ak druha skladba bola pre speváka, ôsma je definitívne pre gitaristu a jeho doprovod. Basa a bicie tvrdia muziku a Page sa predvádza.
Nahrávku uzatvára bez mála osem a pol minútová How Many More Times. Začína určitým dobovým bigbeatovym introm, pekne v tempe do ktorého prichádza Robertov ťahavý vokál. Po dvoch minútach si gitarista povie dosť a prepne sa do svojho sveta a oblažuje reproduktory tým čím rock je živý - kvílivou „rozladenou" gitarou. Nazvime to tretia časť skladby prichádza tajomno, možno nejaké záhrobie a do toho opätovné Robert. Záver sa zrýchli a privádza koniec v duchu v akom pesnička začala.
Led Zeppelin I nie je práve vycizelovaný diamant, to možno druhý alebo fenomenálny štvrtý album. Určite je ale unikátny debut do dovtedy asi neprebádaných vôd. Pre mňa osobne je alfou, začiatočným písmenom tvrdšieho rocku.
Počúvaná nahrávka :
Japan mini-lp SHM-CD remaster z roku 2008.
Vydavateľstvo Atlantic.
Tracklist :
1. Good Times Bad Times
2. Babe I'm Gonna Leave You
3. You Shook Me
4. Dazed And Confused
5. Your Time Is Gonna Come
6. Black Mountain Side
7. Communication Breakdown
8. I Can't Quit You Baby
9. How Many More Times
