Digitálna doba priniesla mnoho perfektných vychytávok. Internet, domáce kiná, filmy na optických nosičoch vo vysokom rozlíšení. Compact disc oslavoval nedávno krásnych 30 rokov, resp. jeho memorandum - špecifikácia „Red Book". Internet nám poskytol nekonečnú databanku hudobných a obrazových materiálov. Nejdem sa zaoberať čo je legálne a čo nie, ide mi len o absurdné množstvo s možnosťou takmer okamžitého dotyku.
Na jednej strane je to perfektná vec, všetko nové i staré je po ruke, vďaka rôznym službám sú k dispozícii albumy a filmy predtým nemysliteľné, on-line prenosy koncertov a veľa ďalšieho, doposiaľ nevídané možnosti. Taktiež prišla možnosť mať hudbu vo veľmi dobrej kvalite a stále digitalizovanú na 12cm disku. Hovorím o formátoch SACD (SuperAudioCD) alebo DVD-Audio. Tieto formáty priniesli vyššiu vzorkovaciu frekvenciu, vyššie rozlíšenie. Žiaľ zákazníci sa otočili opačným smerom, určite aj z dôvodu nutnosti nákupu nového reprodukčného reťazca (minimálne prehrávača), alebo nedostatku požadovaných nahrávok. Zatiaľ čo pri filmoch a pri stratových formátoch divx a pod. sa drží DVD alebo Bluray, sa hudobný trh zvrtol. Prišla smršť stratových formátov na čele s formátom mp3 a jemu podobných. Posluch hudby sa obmedzil, len na určitý podmaz, určitý typ zvukovej steny, určité hluky a ruchy len aby ticho nebolo. Vystihuje to citát jedného známeho „mám zapnutú TV a rádio aj keď sa hrám na počítači, len aby niečo chraptilo v pozadí."
Problém zastihol aj ľudí s kvalitnými aparatúrami vo svojich príbytkoch, ktorí síce majú zbierku kvalitných nahrávok, ale po rozhovoroch vyplynulo, že skutočne najviac hudby prejde ich ušami cez notebook v práci alebo autoaudiom počas jazdy. Dôvodov je mnoho. Od najčastejšieho nedostatku času, cez možnú nezaujímavosť, cenu nosičov alebo obyčajnú únavu. Vytratil sa určitý rituál. Možno aj určité duchovno, ktoré má umelecky preniesť do iných rozmerov, svetov, dimenzii, vyvolať nespočetné množstvo emócii.
Nechcem v žiadnom prípade haniť „empétrojky" ako by sa možno mohlo zdať z predošlých viet. Chcel by som len aby sa ľudia započúvali vlastne do toho, čo majú zapnuté. Venovať trošku času aj tomu kto ten a onen kúsok stvoril, možno aj prečo a nájdu množstvo zaujímavých príbehov, ďalšie podobné diela a rozšírili si obzor.
V paralele k sociálnym sieťam, ktoré - s nadsázkou povedané - v ich totálnej snahe ľudí socializovať a priniesť k sebe, ich vlastne odcudzujú, pretože je jednoduchšie si s niekým popísať ihneď na webe ako prejsť do vedľajšej ulice a porozprávať sa zoči-voči; množstvo hudby paradoxne vytrhlo človeka z jej podstaty ako kultúrneho nosiča, ako jedného z druhov umenia a degradovalo ju na obyčajný ambient, obyčajné pozadie.
Iskierka nádeje však stále existuje aj medzi súčasnou generáciou a vlastne mojimi rovesníkmi (mám 25r.), či už mierne mladšími alebo staršími. V rôznych re-edíciách, remasteroch a podobne, nachádzajú hudobné zážitky, ktoré stále dokážu upútať, vyvolať niekedy až búrlivú diskusiu. Objavujeme to čo naši otcovia dávno poznajú a chytá nás to za srdce.
Buďme teda moderní ľudia s mierne staromódnym prístupom. Buďme vďační možnostiam doby, že máme takmer neobmedzený prístup k informáciám, na druhej strane je potrebné prefiltrovať, nenechať sa zahltiť, radšej spomaliť, a aj keď je to náročné a niečo si proste vypočuť. Skúste to. Je to krásne.
