Nemám na mysli úspech získaný podvodom. Hovorím o situácií, keď uspejete vy v spoločnom úsilí s vašim blízkym, niekým koho máte rád/a a ktorý sa možno snažil ešte viac ako vy. Avšak nebol rovnako vysoko ocenený, pretože súťaž má svoje prísne pravidlá. V človeku sa vtedy spustí ostrá dilema, čo s tým. Ale čo sa vôbec dá robiť?
Predstavíte si seba na jeho mieste, snažíte sa empatiou zistiť, aké by to bolo pre vás a máte vôľu správať sa tak, aby ste ho nepodráždili ešte viac. Mlčíte keď je ticho a podvedome sa k nemu asimilujete nie len správaním, ale aj frustrovanou náladou. Hoci si dookola vravíte, že nie váš úspech je zdrojom jeho sklamania. Že vám to niekde hlboko v sebe praje, ale najskôr musí prekonať svoj smútok. Radosť rýchlo striedajú polozúfalé pocity a aj keď sa túžite z úspechu radovať ako treba, napätá situácia sa odzrkadľuje všade.
Hrnček radosti, kopcovitá polievková lyžica sklamania a tak „od oka“ hnevu s pocitom krivdy. Výsledkom sú dokonale zmiešané pocity, kedy už neprevláda nadšenie.
Spoločné chvíle sú zrazu tiché, naplnené len základnými informáciami a nevyhnutnými otázkami. A vy len čakáte, kedy sa situácia vyostrí do neúnosna, alebo kedy všetko prešumí..
Nuž, ako sa hovorí, každý úspech niečo stojí. A nemusí to byť vždy len úsilie.
