Cestou na sever
Jediná železničná odbočka od hlavnej transgobijskej magistrályspájajúcej Irkutsk s čínskym Pekingom vedie do baníckeho mesta Erdenet. Vybudovaliju Rusi kvôli bohatým ložiskám porfýrových medených rúd v oblasti.Prechádzame nedotknutou stepnou krajinou. Vlak pomaly odfukuje do kopcov zamestom, píska na pasúce sa chlpaté kravy, ako sme s obľubou volali jaky,potom naberie rýchlosť aby po pár minútach brzdil pred obrovským stádompolodivokých koní. Do kupé si k nám prisadol asi šesťročný chlapec. Malrozpadnuté topánky, bol ufúľaný až strach a zjavne cestoval sám. Opatrne sisadol na okraj drevenej lavice a zvyknutý na tvrdé zaobchádzanie na násnedôverčivo zazeral. Dali sme mu niečo zjesť a urobili miesto. Únava hopremohla, o chvíľu už spal, ale prišla s krikom sprievodkyňa a kým smestačili zasiahnuť, bol preč.
Mesto Erdenet je druhýmnajľudnatejším sídlom v krajine. Vládne tu čulý obchodný ruch a je to prenás na dlhší čas posledné miesto na lepší nákup. Končí sa tam železnica,v meste sú asfaltové cesty a dokonca fungujú aj dodávky elektrickéhoprúdu. V ostatných mestečkách sú po zdražení nafty ľudia odkázaní nasamovýrobu svetla. Najčastejšie sa používajú obyčajné sviečky, v lepšomprípade autobatérie. Takým mestom je aj neďaleký Bulgan. Je síce len 60kilometrov vzdialený od Erdenetu, no je to už úplne iný svet. Cesta po stepnýchcestách-necestách tam trvá štyri hodiny. Pri predstave, ako tam ľudia žijúv zime – pri mraze aj vyše 30 stupňov Celzia, v studenom betónovompaneláku bez kúrenia, vody a elektriky – sa ani nečudujeme, že sa začínajúvracať k pôvodnému kočovnému spôsobu života. Dnes sa ukazuje, že stáročiamipreverená jurta je predsa asi len najvhodnejšia forma bývania v týchtonehostinných podmienkach mongolskej náhornej plošiny. Cez leto sú tam častéhorúčavy a piesočné búrky, v zime zas krutý mráz. Pred tridsiatimi rokmisa pokúšal medzinárodný tím vedcov zlepšiť a zmodernizovať jurtu. Toto úsiliesa však skončilo fiaskom – po dvoch rokoch museli experti skonštatovať, že ničlepšie pre dané podmienky vymyslieť nedokážu. Invencii sa však medze nekladú.V mestečku Dalanzadgad, správnom stredisku púštneho kraja Ömnogov smenatrafili na početnú rodinu žijúcu v upravenej časti trupu vyradenéhodopravného lietadla Tupolev.
Na druhý deň ráno sa na miestnej benzínovej pumpe v Erdenete pokúšame prehovoriť vodičastarej rozheganej dodávky, aby nás kúsok cesty zviezol na zadnej korbe.Nakoniec nastupujeme len traja. Martin so Stanom ostávajú sami a čakajú naďalšiu spriaznenú dušu, ktorá ich zoberie ďalej na sever do Mörönu, kde sa máme o dva dni na pravépoludnie znovu stretnúť pred miestnou poštou. Okrem nás troch sa na korbetlačia ešte ďalší traja Mongoli, tucet páchnucich jačích koží a tri drevenébedne ovčích vnútorností. Nad hlavamivisí sušená baranina, ktorá ma vždy zrazí na podlahu, keď auto vyletíz vyjazdených koľají. Podozrievame šoféra, že zámerne vyberá tie najväčšiediery na cestách v Mongolsku. Stepou sa vinie asi tak 50 vyjazdenýchkoľají, ale on sa musí brodiť práve tou najneschodnejšou. Na nenápadnom pahorkuv stepi je pútnická značka ovoo, kde auto zastaví. Všetci prítomní Mongolivystúpia z auta a trikrát obídu značku. Je vo zvyku prihodiť aj malépredmety napr. drobné mince, šatky, kúsky oblečenia. Tento starý zvyk máchrániť pútnikov pred silami zlých démonov a nešťastiami na cestách. Pochádzaz čias, šamanizmu, ešte pred príchodom tibetského budhizmu do krajiny.Smiešny rituál sledujeme z korby auta a vytriasame naše rozhegané kosti.Tušíme ťažké chvíle pri zjazde dolu do údolia, kde by sa malo objaviť mestečkoBulgan. Každú chvíľu čakáme, kedy sa tá rachotina rozletí na kopu šrotu. Autoskáče po stepi ako splašená gazela a ja sa zúfalo držím sušenej baraniny, abysom nevyletel von z korby. Naše šialené really sa končí pri odbočke naosadu Horgo v Arhangajskom pohorí, kde je malá drevená chatrč a dve jurty.Schyľuje sa k poriadnej prietrži mračien a stany sa nám veru rozkladaťnechce. Preto s radosťou prijímame ponuku na nocľah v drevenom zrube.Miestny pastier oviec menom Battbemik nás pozval do jeho jurty na priateľskýkalich kumysu. Pod stolom však skrýva desaťlitrový demižón a je jasné, že kýmsa nevypije, spať sa nepôjde. Jeho brat Zosunian priviedol svojho koňa-šampióna a chcelaby sme mu ukázali ako vieme jazdiť. Bola to vhodná príležitosť vyskúšať sinaše jazdecké umenie v mongolskom drevenom sedle a na mongolskom koni. Po párminútach sme jazdili ako rodení nomádi a vôbec sme nechceli zosadnúť.
Blízko a ďaleko
Na druhýdeň sme sa narýchlo rozlúčili s rodinou Batta. Podarilo sa nám zastaviťnákladné auto idúce priamo do Mörönu vzdialeného tristo kilometrov.Prechádzame neznámou stepou na sever až po osadu Hutag, kde otáčame popri riekeSelenge na západ. Cesta trvá už prílišdlho a my nie sme ani len v polovici. Navyše prepichnutá pneumatika nazadnom kolese znamenala ďalšie zdržanie. Je známe, že Mongoli dokážu nasovietskych autách priamo v stepiopraviť hocijakú závadu a nepotrebujú k tomu ani len náhradné diely. Autojednoducho zdvihli, podložili zopár obliakmi a prepichnutú pneumatiku stlačenúvo zveráku napojili na autobatériu. Za polhodinu sa duša vplyvom skratovéhotepla zalepila a mohlo sa pokračovať ďalej. Jeden dobrodruh z Austrálienám rozprával príhodu ako zlomili zadnú poloos na terénnom UAZe priamo uprostredpúšte. Demontovanú ju, naložili na plecia a zmizli za najbližším pahorkom. Onsám čakal pri aute kým sa jeho dvaja mongolskí sprievodcovia vrátia späť.Objavili sa za niekoľko dní aj sozvarenou poloosou. Doteraz nevie, kde v tej pustatine natrafili na kováčaschopného zvariť zlomenú súčiastku na auto.
Keď slnko zapadalo za šírustep, do Mörönu bol ešte poriadny kus cesty. My sme už dávno prestali vnímaťkrajinu okolo seba a viac sme mysleli na hlboký spánok. Náš šofér má snáďkaždých dvadsať kilometrov známych, u ktorých sa treba rozhodne zastaviť. A keďzastaviť, tak aj chvíľu posedieť a popiť mongolského archi. Neskôr sa stáleospravedlňuje, že zle šoféruje, lebo má trochu vypité. Učupení a stiesnenímedzi kusmi starého nábytku si neustále hľadáme vhodnú polohu pre našedoudierané kosti. Čo čert nechcel, hustý dážď nám ešte viac strpčuje život.Pred vodou niet kam sa schovať. Pokúšame sa uchýliť pod starú a deravú vojenskúceltovinu. Na aute sa však pokazia v tej najnevhodnejšej chvíli aj prednésvetlá. Stojíme uprostred nočnej stepi nevidiac si ani len na dažďovú kvapku nanose stekajúcu z premočenej celty. Sme len pár kilometrov od Mörönu, nobez svetla sme v tej tmavej nociako slepec bez bielej paličky. S prvými rannými lúčmi svetla prichádzamepo dvadsiatichštyroch hodinách strastiplnej cesty do nášho cieľa. Konečne smev Möröne, v meste ktoré sme tisíckrát počas cesty preklínali a ktorébolo tak blízko a pritom tak ďaleko. Necelých 450 kilometrov od Erdenetu, kdesme sa pred dvomi dňami rozdelili s Martinom a Stanom a práve tu sme samali stretnúť. Pevne dúfame, že sa sembez väčších ťažkostí dostali a spoločne budeme pokračovať na jazero Hövsgolnuur, vzdialené približne 150 kilometrov severne od mesta. Pri miestnej poštesedíme na akomsi betónovom monolite a vyhrievame sa na poludňajšom slnku. Časstretnutia je už dávno preč a chalanov stále nevidno. Mali sme dohodnutý celkomdobrý systém komunikácie v prípade, že by sme sa nemohli stretnúť navopred určenom mieste. Zavolali sme pani Ochir Gerel do Ulaanbaataru aodovzdali odkaz pre druhú skupinu. Tí by sa jej mali ozvať v prípade, ženestíhajú na dohodnuté miesto včas. Pani Gerel im oznámi kde ich budeme čakať. Poodovzdaní správy sme sa vybrali na miestne trhovisko, kde sme si chcelidohodnúť odvoz do mesta Hatgal - brány národného parku Hövsgol. Za prijateľnúcenu sa nám podarilo zohnať vodiča nákladiaku, ktorý v podvečer odchádzanašim smerom k jazeru. Jeho šoférske služby okrem miestnych častovyužívajú aj ľudia z americkej ochranárskej misie. Po asi dvojhodinovomzbere pasažierov po meste sme sa konečne pohli cez šíru step smerom na severk planine Caram Ot a ďalej cez rovnomenný horský priesmyk okolo slaného jazeraIrchler až k hranici národného parku Hövsgol. Na nákladiaku je nás dokopyštyridsať. Na plechovej vlečke za autom je priviazaná malá koza, celádoudieraná od tvrdých bočníc. Jej utrpenie sa ešte znásobí, keď k nejpriviažu starú a hrdzavú motorovú sajtku. V prudkom stúpaní odišiel motora tak musela na vlečku. Už veľa krát sme videli priviazané živé zviera nastreche auta. Slúži ako potrava pre vodiča na dlhých cestách po krajine.
To be continued ...
