Po stopách Marca Pola
V trinástomstoročí vtedajší panovník veľkej Mongolskej ríše Džingischán dal na základeveštby v doline rieky Orkhon vybudovať veľkolepé sídlo Karakorum, odkiaľchcel vládnuť svojmu impériu. V roku 1220 bolo vyhlásené za hlavné mesto.Úplne dokončené bolo však až po Džingisovej smrti. Ako hlavné mesto existovalolen štyridsať rokov, keď Džingisov vnuk, Kublajchán neskôr presunul sídlo dosúčasného Pekingu. Karakorum spomenul vo svojich cestopisoch aj veľký talianskycestovateľ Marco Polo. Opisuje Palác svetového mieru s rozlohou pôdorysu2500m2, fontánu od francúzskeho sochára a mnoho ďalších stavieb,ktoré sa, žiaľ, do dnešných časov nezachovali. Karakorum bolo zničenémandžuskými jednotkami a na jeho ruinách vyrástol v 16. storočí budhistickýkláštor Erdene Zuu. Jediné, čo pripomína zašlú slávu Džingisovho mesta, sú dvekamenné korytnačky z pôvodných štyroch, ktoré označovali hranice mesta azároveň chránili Palác svetového mieru pred záplavami. Pred záplavou čínskychvojakov ho však ubrániť nedokázali.
Karakorum bolopompézne a veľkolepé sídlo hodné panovníka najväčšej ríše všetkých čias. Toubolo práve mongolské impérium za panovania Kublaichána. Jej hranice siahali odKórei po Maďarsko a na juh až k Vietnamu. Tak nekonečne obrovskú ríšuvybudovali veľkí cháni počnúc Džingisom a jeho synom Ogedeiom. Viedli dobyvačnévojny a ich ľahko vyzbrojenej a mobilnejjazde nedokázali odolávať armády celej Európy, Ázie, Blízkeho i ĎalekéhoVýchodu, ba ani samurajského Japonska. To prežilo mongolský vpád len vďakasvätemu vetru kamikadze, ktorý zničil celú mongolskú flotilu. Ich armádyrozosievali hrôzu a smrť. Mongolský jazdec bol schopný prejsť z Karakorumudo Moskvy za tridsať dní. Na vtedajšiu dobu to bola nepredstaviteľná rýchlosť.Ako tajfún sa prihnali do východnej Európy a nebyť predčasnej smrti Kublajchánaa následných rozbrojov medzi vrchnými veliteľmi, neubránili by sa pred nimi anizápadné mocnosti. Nepremožiteľná armáda tak nakoniec porazila samú seba. Chánchánov Džingis, pôvodným menom Temujin (1162-1227), je dnes považovaný zanárodného hrdinu. Stal sa legendou a symbolom mongolského národa. On jedinýdokázal zjednotiť mongolské kmene. Bol nekompromisný a neľútostný vodca. AleMongoli už zďaleka nepôsobia dojmom tých krutých a krvilačných bojovníkov, predktorými sa triasol kedysi celý svet. Dnes sú to milí a srdeční ľudkovia,miznúci na malých koníkoch kdesi v šírej stepi, alebo pofajčievajúci svojufajočku medzi kobylincami v tráve. Od A po D
RuinyDžingischánovho mesta Karakorum a budhistický kláštor Erdene Zuu boli našimposledným mongolským dobrodružstvom. Odchádzame autobusom do hlavného mesta,aby sme o necelé dva dni nasadli do pekingského expresu smerujúceho do Moskvy.V autobuse nám robia spoločnosť štyri barany pripútané o držiaky a zadnésedačky na ktorých sedíme my piati. Silný žalúdok si žiada každá jedna cestahromadnými dopravnými prostriedkami po mongolských cestách. Človek nezvyknutýna neustále nadhadzovanie môže trpieť podobnými žalúdočnými nevoľnosťami akopri morskej chorobe pri plavbe loďou. Zdá sa však, že ľudia si zvyknú načokoľvek. Aj my sme už odolnejší a trénovanejší ako pred pár týždňami. Vysmiatísi sadáme na svoje miesta a prijímame do nášho kruhu aj strápené zvieratá. Tieočividne cestujú v autobuse po prvý raz. Zúfalo skláňajú svoje hlávky anaširoko rozkračujú nohy aby udržali stabilitu. Dlážka je celá od zvieracíchvýkalov. Aj topánky cestujúcich by vyzerali podobne nebyť "skvelého nápadu" mongolských majiteľov vyložiť siich na baraní chrbát. Takto cestujeme niekoľko hodín, kým autobus nepresedlá naasfaltovú vozovku. To už je neklamný dôkaz blížiaceho sa Ulaanbaataru. Autobusuvšak chýba predné sklo a nemá štvrtú prevodovú rýchlosť a tak sa skôr vlečieme. Pár kilometrov predmestom na asi jedinom železničnom prechode v krajine však strácame aj prvúrýchlosť. Autobus takmer dotlačíme na hlavnú stanicu. Je úplne rozbitý a súcido starého železa.
Za tie takmer dva mesiace sme na mongolských cestách - necestách zažili už takmer všetko. Vymysleli sme dokonca prepracovanú klasifikáciu mongolských ciest, ktorá by sa hádam mohla ujať aj v odborných publikáciach o doprave. Najpohodlnejším typom a zároveň aj najmenej sa vyskytujúcim je cesta triedy A - čiže asphalt road. Tých je v Mongolsku len niečo vyše 800 km aj to len v okolí hlavného mesta. Druhým, v podstate relatívne rozšíreným typom je cesta triedy B - bad road. Ide o relatívne dobrú cestu, avšak bez asfaltového pokryvu. Typické sú najmä pre južné časti krajiny, kde tvrdý púštny bedrock zaručuje relatívne pohodlné cestovanie. Najrozšírenejším typom v Mongolsku sú cesty triedy C - čiže country road. Ide o typicky mongolské cestovanie cez nevyspytateľnú step aj so všetkými nástrahami s tým spojenými. Príkladom je aj podtrieda C/S - country/surprise road, čo je v podstate už spomínaná stepná cesta s nepredvídateľnou prekážkou (jama, erózna ryha, mŕtva kobyla...), viditeľnou len pár metrov vopred. Mongoli ich väčšinou zdolávajú v rýchlosti minimálne 50 km/h. Ano presne tak, toto je tá najľahšia možnosť ako zlomiť prednú poloos. Posledným typom, tiež veľmi častým je tzv. trieda D - dead road. Už sám názov napovedá o jej veľmi špecifickom charaktere. Už ste niekedy cítili to neustále svrbenie údov od dôkladného natriasania sa? My sme si veru užili na pár rokov dopredu.
DovideniaMongolsko, ešte sa raz vrátim
Na týždňovú cestu domov si nakúpimepoľskú minerálku a anglickú fazuľu v tomatovej omáčke. Na českej ambasádedostaneme staré noviny. Pred odchodom kupujeme v staničnom bufete chliebna cestu. S predavačkou sa nie a nie dohodnúť. Skúšame ruštinu,angličtinu, nemčinu a Jano to celé prikrášli francúzštinou. Nos predavačkou to ani nehne. Nerozumie ničomu a nechápavo krúti hlavou. Odzúfalstva skúšame aj našu rodnú slovenčinu v trošku agresívnejšom podtóne a v tom sa z jejmĺkvych úst ozve: Che mi luto, ale uzneni chleb . Nakoniec vysvitlo, že kedysi v socialistických časochštudovala u nás v Liptovskom Hrádku. Ešte v Ulaanbaatare na hlavnejstanici na nás podnapitý Burjat vytiahne revolver a chce doláre. Vyzerá to dosťzle, ale celé sa nám to akosi nezdá a keď dotyčného pána odzbrojíme a vyhodímez vlaku, šmaríme za nim aj plastikovú atrapu, čo nám tak nahnala strach. Horšieje to o tri dni v ruskom Tumene, pri incidente s nepravými agentmi bývalejKGB v civile, čo nám chcú zabaviťfotoaparát, dostáva kamarát Peter zásah slzotvorným plynom do očí a tri hodiny na násstrúha bolestivé grimasy.
Opúšťame tedakrajinu, v ktorej sme strávili celých sedem týždňov. Za ten čas smenajazdili vyše 4000 kilometrov – autobusom, vlakom, džípom, na korbenákladného auta, na koni, ťave či peši... Navštívili sme hustú tajgu, trávnatústep i nehostinnú púšť. Zažili sme hlad i smäd. Ochutnali sme tradičnémongolské jedlá a nápoje. Okúsili sme na vlastnom zadku tvrdosť mongolskéhosedla. Spali sme v jurtách kočovných nomádov a zažili sme mnohoz každodenného a ťažkého života Mongolov žijúcich v stepi. Vybralisme sa do krajiny, ktorá ešte stále ostáva nedotknutou a možno aj preniektorých turistov nezaujímavou. Nenájdete tu žiadne hviezdičkové hotely,luxusné apartmány, žiarivé piesočné pláže, vyberané jedlá, nočné kluby avšetky tie nadprirodzené sny niektorých občanov tohto konzumného sveta. My smesa ich ani nepokúšali hľadať. Hľadali sme viac pokoj a slobodu cestovania. Mynesmútime z nenaplnených snov. Tie naše sa splnili do bodky. Som rád, žestále existujú kraje aj na konci dvadsiateho storočia kde môže dobrodružne aromanticky ladený cestovateľ veľa obdivovať a prežiť tie najvzrušujúcejšie anajbizarnejšie zážitky svojho života. Aj napriek chvíľkovým skratom apreklínaniu všetkého čo je mongolské sme našli, čo sme hľadali. Ten úžasnýpocit slobody, keď stojíte uprostred nekonečnej stepi úplne sám a tisíckilometrov navôkol nie je jediný plot, už len pre to sa oplatí cestovať aspoznávať nepoznané a ďaleké svety. Teda zbohom, alebo lepšie by znelodovidenia Mongolsko, ešte sa raz vrátim. A aby som nezabudol, vitaj v mojichspomienkach Mongolsko.
Venované mojim súputníkom: Martinovi, Janovi, Peťovi a Stanovi, aby nikdy nezabudli na naše spoločné mongolské prázdniny.
Tak teda BAJERLA (ďakujem).
