Gobijské piesky mongolské
Po krátkom odpočinku v Ulaanbaatare odchádzame autobusom do púštneho mesta Dalanzadgad v južnej Gobi. Poťažkom boji o miesta sme sa usadili na zadných sedadlách, kde sa tlačíme spolus ďalšími piatimi Mongolmi. V autobuse je len 22 miest na sedenie,ale tiesni sa tu približne 50 ľudí aj s objemnou batožinou. Zjavneim to nevadí a už od Ulaanbaataru mongolské ženy spievajú národné piesne.Medzitým prechádzame najväčšou rovinnou stepou akú kedy Zem stvorila. Stáleviac na juh sa mení aj jej ráz. Z nekonečného oceánu zelene až ponehostinnú púšť Gobi – najväčšiu púšť Ázie rozprestierajúcu sa od úpätianebeských vrchov, čiže Ťan Šanu až po chrbtové pohorie Qilian Shan tvoriacesevernú obrubu Tibetskej náhornej plošiny. Gobi a tiež jej púštna sestraTaklamakan je domovom jediného púštneho medveďa mazaalai (medveď gobijský). Z ostatnýchživočíchov stoja za zmienku azda púštne plazy: gekon gobijský a boapiesočná. Z flóry sem tam vykukujú suché trsy trávy a akési bezlistésukulenty (pravdepodobne Saxaul) nízkeho vzrastu. Je to jediná dostupná potravapre miestne domáce zvieratá. Na Gobi prevládajú hlavne ťavy a ovce. Prenedostatok dreva sa ich sušený trus – argil poctivo zbiera a využíva ako palivov jurtách. Púšť Gobi je jedna z najmenej osídlených oblastí planéty.Mongolsko je obrovská krajina, na jedného obyvateľa pripadá 620 tisíc metrovštvorcových územia. Pre porovnanie, my Slováci žijeme na takom priestore skorosedemdesiati. A Gobi je najmenej osídlená oblasť Mongolska, čo eštemarkantnejšie znásobuje jej ľudoprázdnosť. Tiež je považovaná za najstrašnejšiupúšť. V lete tu vystúpi teplota na +40 °C, v zime klesne na rovnakú úroveň pod nulou. Vtedy zamrznev studniach aj tá trocha vody a ľudia ju musia prácne dolovať ako vzácnynerast. Na jar sú tu časté púštne búrky a výdatnejšie vodné zrážky sa tuobjavujú každé dva – tri roky. Aj napriek tomu piesok pokrýva len 3% povrchu.Väčšinou má charakter kamenistej stepi – hamady.
Necelých 150kilometrov od čínskych hraníc leží púštne mesto Dalanzadgad, kde sme strávilitri dni zháňaním terénneho auta. Bývali sme u priateľa Ousvalda v jehojurte. Spoznali sme ho v autobuse cestou do mesta. Všetci jeho priateliaho prezývali Stepujúci. Študoval v Ulaanbaatare, kde nejakou náhodou získalstepovacie topánky a doma uprostred púšte bol hviezda. Celé tie dni bolaneznesiteľná horúčava. Naša denná dávka tekutín stúpla na dvojnásobok a tosme v podstate nič nerobili. Z jurty sme vystrčili nos, až keď sme sadozvedeli o miestnom športovom klube, ktorý nás vyzval na basketbalový zápas.Do miestnej telocvične sa na nás prišlo pozrieť aj niekoľko zvedavých divákov.Mongolskí chalani sú síce rýchlejší, technickejší a aj presnejšív streľbe, no my sme vďaka svojej výškovej prevahe kraľovali pod košmi, čobolo rozhodujúce. Zápas skončil výsledkom 40:35 v náš prospech. Bola toskvelá zábava.
Ousvaldova mamkanám chcela na rozlúčku pripraviť ich púštnu špecialitu. Ťavie mäso v cestíčkutzv. buuz, a nezabudla dodať, že pre mňa len to cestíčko. Už totiž vedela omojej “hlúpej diéte„. Suroviny sme si však radšej kúpili za vlastné tugriky.Napriek ich veľkorysej pohostinnosti bolo totiž zrejmé, že na rozdávanienemajú. Nuž sme zašli do mäsiarstva, kde na nás z pultu vyvalila očikrvavá kozia hlava. Žalúdok sme mali až v krku, ale človek si vraj zvykne.Aspoň ten normálny, ja nie. Večer sme si všetci vyskúšali mongolský národnýoblek. Pozostáva z délu – dlhého, z hrubej vlnenej látky ušitéhojedného kusu odevu s vysokým golierom, ktorý je okolo pása omotanýšesťmetrovým hodvábnym opaskom tzv, hatdag. Zriedka vídať aj gutul, pôvodnémongolské čižmy so zdvihnutými špicami. Pri ich obúvaní netreba mať strach zozámeny ľavej a pravej čižmy, pretože majú rovnaký tvar. Nie všetci sa ale držiatradičného oblečenia. Najmä v mestách ho vytláčajú texasky a modernéšportové topánky.
Hľadáme dinosaurov
Na tretí deň sanám konečne podarilo zohnať auto aj s vodičom. Rozlúčili sme sa s našimipriateľmi a vyrazili do otvorenej púšte v ústrety novým dobrodružstvám. Zamestom vidieť staré polorozpadnuté panelové domce postavené komunistami premiestnych robotníkov. Dnes už opustené, vydané napospas púštnemu vetru, mlčkyčakajú, kým ich krutá Gobi definitívne pochová. Neďaleko od mesta nás užpohltila skutočná púštna krajina. Náš sprievodca Zan Darbar už dlhé roky brázdigobijské piesky na svojom džípe. Pozná tu každé zrnko a je to skutočnýdobrodruh. Keď chce relaxovať, uchýli sa do chladného tieňa skál v púštnomkaňone Yolyn Am. Malý potôčik tečúci púšťou vytvoril hlboký kaňon v ktoromvyrástli oázy zelene prekypujúce životom. Možno si tu pochutnať aj na divýchkyslastých egrešoch rastúcich priamo v puklinách skál. Len niekoľkokilometrov vzdialené piesočné duny však ukazujú druhú tvár púšte. Tiežnádhernú, farebnú a nekonečne nesmrteľnú krásu prírody. Púšť je prekrásna. Toticho a nekonečný priestor, zvláštne pastelové farby pri západe slnka a dlhétiene vytvárajú atmosféru, ktorá sa dá umocniť iba samotou. Duny boli akovystrihnuté z filmu. Konečne sme sa prechádzali po skutočnej púšti. Piesoksme mali všade, v topánkach, vreckách, vlasoch, ústach i očiach, ale ten pocit stál za to.
Noc trávime u Zanových známychv blízkej jurte. Bjambadelger žije so svojou početnou rodinou na Gobi uždlhé roky. Vždy po dvoch – troch týždňoch zbalí svoje jurty a presunie sa oniekoľko kilometrov do blízkosti ďalšej studne. Patrí mu menšie stádo kôz,oviec a niekoľko tiav. Aby bolo dosť vody pre všetkých, musí chodiť každé ránok studni vzdialenej od jehojurtoviska aj tri kilometre. V menšej jurte, ktorá slúži ako kuchyňa, sapre nás pripravovalo jedlo. Varená baranina s rezancami tzv. šuľ ašpeciálne pre mňa, sladká mliečna polievka s ryžou. Už od čias materskejškôlky doslova nenávidím mliečnu polievku, ale v Mongolsku sa nepatríodmietnuť pohostenie a tak som zaťal zuby, zavrel oči, polievku vylial do sebaa zapil poriadnou dávkou airagu. Zavčas rána nám domáci osedlali ťavy. Bol topre nás nevšedný zážitok, úplne iný ako v konskom sedle. Výhľadz ťavy na blízke piesočné duny a na predhorie mongolského Altajav pozadí pôsobil mimoriadne exoticky. Po zábave s ťavami smepokračovali ďalej v našej ceste. Cez kamenité hamady južnej Gobi ažk bizarným pieskovcovým útvarom červenkastej farby Bajanzag, kde je ajbohaté nálezisko dinosaurích pozostatkov. Je to skutočne nádherný kúsok zeme.Kolosálne pieskovcové steny, kamenné ihly rozmanitých tvarov, obrovské brány aokná akoby otvárali pred nami inú časovú dimenziu. Dimenziu, ktorá nás prenesiedo obdobia druhohôr, kedy našej planéte vládli obrovské a čulé dinosaury. Predierame sa hustým pralesom kolosálnychdruhohorných rastlín, medzi ktorými na nás striehne mäsožravý tarbosaurus. Právesa nás chystá mať na večeru, keď sa časom prenesieme o niekoľko desiatokmiliónov rokov späť do súčasnosti. Po tarbosaurovi tu zostali už len skamenenékosti a ľudia ich vystavujú v prírodovedných múzeách. Jeho zuby sú stálehrozivo ostré a vzbudzujú rešpekt. Tie časy sú však nenávratne preč a to čo námmôže rozpovedať ten príbeh čias dávno minulých, nám leží práve pri našichnohách. Jano s Petrom ako nádejní paleontológovia sa okamžite pustili dohľadania vzácnych fosílií. Množstvo úlomkov škrupín z prehistorickýchvajec sa povaľuje všade naokolo, ale ten skutočný skvost našiel Jano. Celkomzachované hniezdo asi piatich vajec patriacich rodu Protoceratops. Od chvíle, keď sa na svetlo sveta cez ichškrupinu vyklovali malí škaredí dinosauríci, ubehlo závratných deväťdesiatmiliónov rokov. Náš paleontologický program sa plní nad očakávanie. Ešte tonejako dostať domov.
Celý ďalší deň ideme krajinoufatamorgán, nechce sa veriť, že ilúzia je tak dokonalá. Už od skorých rannýchhodín je veľmi horúco a od rozhorúčeného vzduchu sa akoby trblietalo krásnečisté jazero. Vyzeralo naozaj ako skutočné a verím tomu, že po niekoľkých dňochbez kvapky vody by som sa tým smerom určite rozutekal. Tam kde malo byť jazerosme však našli len drobnú slanú riečku, ktorá sa ďalej bez stopy strácalav horúcom gobijskom piesku. Pôvodné slané jazero Ulaan nuur úplne vyschlo.Objaví sa znovu až po výdatnejších vodných zrážkach.
Ešte dlhékilometre niet okolo nás okrem monotónnej púštnej roviny a vlniaceho sarozhorúčeného vzduchu takmer nič. Sem tam zazrieme čriedu divých antilop a gazielDžejran, ktoré utekajú pred nami a miznú v sivých oblakoch púštnehoprachu. Na obed zastavujeme v severogobijskom mestečku Mandalovo. Časakoby tu zastal. Smutné a prázdne cesty už dávno nepriviedli do týchto končínGobi žiadneho pútnika. Mesto je ako po výbuchu vodíkovej bomby. Bez života,vody i zelene. Slnko tu neuveriteľne spaľuje naše duše a tak sa radšejponáhľame rýchlo na sever opäť do zelených stepí centrálneho Mongolska.
To be continued ...
