
Príbrežná Kordiliera a bobrík odvahy
Miestni chlapiz Maracay očividne vedia, čo nás čaká nasledujúcich 90 minút a už od prvýchkilometrov statne upíjajú z fľaše bieleho rumu. Tá za radom vystriedasmädné chlapské ústa celého autobusu a keď sa vypije posledný hlt omamnéhomoku, otvára sa druhá, tretia, štvrtá, x-tá. Medzitým autobus od strýčka Samaunavene odfukuje do strmého tiahleho kopca a mesto sa pomaly strácaz nášho dohľadu v bezodnej hlbočine údolia. Hustnúce lesy Národnéhoparku Henry Pitier lemujú horskú magistrálu až k priesmyku na vrchole. Tenpravý adrenalín v krvi stúpne až zjazdom do údolia na druhej strane. Úzka cestavytesaná v horskom masíve sa prudko krúti v protismerných zákrutách.Rozžeravené brzdy kvília v rýchlom klesaní, z času na čas nászahaľuje dym a cítiť ten dôverne známy zápach brzdových kotúčov. Ajnapriek, takpovediac nezávideniahodnej situácií, o zábavu nie je núdza.Jedna komická situácia strieda druhú. Chlapi, čo pred malou chvíľou nerozumneliali do seba decilitre karibského rumu teraz nenápadne a krotko sedia,každý vo svojej úzkej lavici so zavesenými igelitkami na ušiach. Nie je pre násťažké uhádnuť, akou tajomnou zmesou ich plnia. V autobuse začína byťakútny nedostatok igelitových tašiek a tak si niektorí vynaliezavcipomáhajú plastovými pohármi, či narýchlo vyrobenými papierovými lievikmi, ktorépotom už naplnené vyhadzujú z okna letiaceho autobusu.
Na dne jednéhoz početných kaňonov je množstvo hrdzavejúcich trosiek vozidiela pripomína to skôr vrakovisko, či skládku železného šrotu, akoproklamovaný národný park. Naše najtemnejšie predstavy zostávajú nezodpovedané.V podstate ani netúžime spoznať pravdu ako sa tam tie vraky dostali, alev južnej Amerike je takmer pravidlom, že pri podobných cestnýchpriesmykoch dochádza často k ľudským tragédiám a množstvo turistov,či domorodcov už našlo svoj hrob na dne priepasti v havarovanom autobuse.Dokonca, pri niektorých horských priesmykoch v Andách (najmä v Ekvádore) sak palubnému lístku fasuje aj Trágo de Cana – pálenka z cukrovej trstiny.Tá ma pravdepodobne otupiť zmysly cestujúcich, ktorí často pri kaskadérskychkúskoch prepadávajú hystérii a hromadnej panike. Vôbec netuším akej náladeprepadnem ja. Podvedome tlačím autobus na pravú stranu a neodvážim sa pozeraťdo rokliny. Už mnohokrát som mal pocit úzkosti a strachu, no táto skúsenosť jeiná – omnoho intenzívnejšia a v tej chvíli aj veľmi reálna. Skôrmyslím na tyrkysový Karibik, ktorého modravá silueta už kde tu vykukujev diaľavách na severe. Naša cesta sa však ešte dlho ovíja ako had okolohorských hrebeňov a stráca sa v dusivom opare niekoľko stoviek metrovpod nami.
Všetko sa všakraz končí, či už šťastne, alebo tragicky. To naše dobrodružstvo sa pretentokrát obišlo bez závažnejších komplikácií. Čaká nás však ešte spiatočnácesta a už teraz nám prechádza mráz po chrbte.
Autobus od strýčka Sama premávajúci na trase Maracay - Puerto Colombia
V objatí titánov
Prežili sme v zdraví aj spiatočnú cestui keď po druhýkrát sme si už radšej uhli caipirine pri zjazde do Maracay. Dlhých 600 kilometrov do Méridy - horského strediska venezuelských Ánda Národného parku Sierra Nevada nám trvá autobusom celú noc. Nie ježiadnou novinkou, keď vám poviem, že juhoamerické autobusy sa častoprirovnávajú k mraziacim boxom na kolesách. Kým vonku sa teplota pohybujezväčša nad 30 °C,vo vnútri je vďaka výkonnej klimatizácii sotva dvanásť. Zvládam to o toťažšie, keď mi vytekajúca voda z pokazenej klimatizácie kvapká rovno nahlavu takmer desať hodín. Stále častejšie apelujem na šoféra, aby tú prekliatuklimatizáciu radšej vypol, veď aj tak sme tu všetci zabalení v spacíchvakoch a až takú zimu si tu nikto z cestujúcich neželá. Nič nepomáha,voči našim argumentom je hluchý ako kameň i keď mám pocit, že už aj tenkameň by zmäkol. Svoj kalich horkosti musím vypiť až do dna. V Méridedostávam teplotný šok, keď dôkladne premrznutý vystúpim priamo do dusneja rozhorúčenej sauny. Tropické kladivo ma ovalí priamo do hlavy a jasa istý čas len potácam zo strany na stranu a lapám po dychu.
Na návštevu Méridy mámhneď niekoľko dôvodov. Majestátni andskí velikáni v blízkom okolí lákajúturistov, horolezcov a montanistov z celého sveta. Milujem hory, láka maich nedostupnosť a tajuplnosť. Až pridlho som čakal na príležitosť stáť naúpätí Ánd. Až pridlho som blúdil svetom hôr hľadajúc skvost najvzácnejší.Dotknúť sa všetkými zmyslami najdlhšieho horského pásma našej planéty. Bohužiaľniet času na horský trekking. Najneskôr o štyri dni musíme byť späťv Caracase a tak trochu s nevôľou prijímam tento krutý fakt,ktorý nás núti prehodnotiť naše pôvodné plány. Našťastie existuje ešte jednamožnosť, tiež svojim spôsobom pozoruhodná. Z Méridy vedie najdlhšia lanovádráha, akú kedy človek postavil. Jej konečná stanica stojí ako ohromná kamennápevnosť na vrchole andského “trpaslíka“ Pico Espejo v nadmorskej výške 4800 metrov. Unavenísedíme na poslednej prestupovej rampe Loma Redonda. V hĺbke pod nami miznev bielych kúrňavách Mérida. Po ľavej strane sa ježí zástup skalných ozrút,ktorým vládne najvyšší štít Venezuely - Pico Bolívar. Jeho kamenná tvár sa odráža v zrkadlovo pokojnej hladine lagúny La Negra. Jezahalená bieloskvúcim hodvábom mračien. Len na malý okamih ju odhalí, aby saukázal svetu v plnej svojej kráse. Stúpame do neba v malej červenejkabínke. Oceľové laná miznú kdesi v oblakoch nekonečna. Ťažko sa dýcha,hlava bujnie. Za niečo vyše hodiny sme prekonali 3100 výškových metrov, smetakmer na hranici 5000. Temená vrchov odhaľujú svoje snehobiele lysiny. Vôkolnás rastú do neba bralnaté končiare. Hlboké tajomné rokliny zovreté skalnýmiobrami sa z vrcholov hôr javia ako vrásky na tvári indiánskeho starca.
Kabínka najdlhšej lanovej dráhy sveta tesne pod vrcholom Pico Espejo.
Konečná stanica na vrchole Pico Espejo (Mirror Peak).
Legenda o bielych orloch
Kedysidávno letelo päť bielych orlov modrým nebom. Päť bielych orlov, ktorých jasné telávrhali svoj tieň na andské štíty a vrchy. Prichádzali zo severui z juhu. Starodávni indiáni rozprávajú, že prileteli zo šíreho neba.Tajomné vtáky leteli ponad obnažené hrebene horských masívov. Napokon saposadili na skalu a zaryli svoje ostré pazúry do živého kameňa. Nehybní,tichí, so zrakom upreným k severu. Ich mohutné krídla sa znovu vzopälik modrím výšinám.
Carribay – prvorodenážena Mirripuyských indiánov, obyvateľov Ánd si chcelaich prekrásnym perím ozdobiť svoju zlatú zbroj i vyrvala orlie perá preseba. Ale mrazivý ľadovec znehybnel jej ruky, päť bielych orlov sa zmenilona ozrutné ľadové hory. Akoby znovu ožili, zúrivo povstali a bičovalisvojimi obrovitými krídlami kým nepokryli zem i štíty snehobielym perím.
Tých päť bielych orlovPico Bolívar (5007 m),Pico Humbolt (4952 m),Pico la Concha(4922 m),Pico El Toro (4755 m)a Cerro El León (4740 m)ešte aj dnes stráži tú snehobielu perleť hôr Sierra Nevady. Indiáni ich volajú Guamanchi, čo v nárečí Quichua znamená náš orol.
Opíja ma každý pohľad,každučký detail na horských štítoch juhoamerických Ánd. Nechce sa mi opustiťtúto nádheru. Ostávame až do poslednej chvíle, kým nás večerná lanovkaneodvezie navždy preč. Boli sme aspoň na okamih bielymi orlami, či slobodnýmikondormi poletujúcimi vo výšináchhorských titánov.
Guinessov rekord alla Mérida
Méridaskrýva ešte jeden primát. Okrem už spomínanej lanovej dráhy – najdlhšej nasvete sa môže popýšiť aj svetoznámou zmrzlinárňou Coromoto s najväčším ponukovýmlistom chladivého osvieženia. Cestou z hotela vtipkujeme o možnýchpríchutiach zmrzliny. Myslíš, že budú mať tabakovú, zemiakovú, hovädziu čikaktusovú? – nahlas uvažujem. Samozrejme, že majú a nielen tie. Natrafilisme na žraločiu, pivnú, ementálovú, cesnakovú, whisky, kukuričnú, sójovúa dokonca aj žabiu, či príchuť z morských rias. Veru ťažký výber,takmer polhodinu chodím dookola gigantického mraziaceho boxu, kým sanerozhodnem pre tri kopčeky mrkvovej, ružovej a hubovej. Ostatní nezaprúsvoje mäsožravé sklony a bez váhania pýtajú kalamáriu, lososiu, slaninovúa na vrh si pridajú zmrzlinový kopček zo zubatých pirají.
Škoda, že by nás s tým nevpustili dolietadla, inak by som vám doniesol ochutnať ...
Vľavo: Pico Bolívar, vpravo Pico Humboldt a Pico Bomplandt
Pico Humboldt a Pico Bomplandt