Od karibských pláží po snehobiele končiare venezuelských Ánd. Časť 2.

 Miestni chlapiz Maracay očividne vedia, čo nás čaká nasledujúcich 90 minút a už od prvýchkilometrov statne upíjajú z fľaše bieleho rumu. Tá za radom vystriedasmädné chlapské ústa celého autobusu a keď sa vypije posledný hlt omamnéhomoku, otvára sa druhá, tretia, štvrtá, x-tá. Medzitým autobus od strýčka Samaunavene odfukuje do strmého tiahleho kopca a mesto sa pomaly strácaz nášho dohľadu v bezodnej hlbočine údolia. Hustnúce lesy Národnéhoparku Henry Pitier lemujú horskú magistrálu až k priesmyku na vrchole. Tenpravý adrenalín v krvi stúpne až zjazdom do údolia na druhej strane. Úzka cestavytesaná v horskom masíve sa prudko krúti v protismerných zákrutách.Rozžeravené brzdy kvília v rýchlom klesaní, z času na čas nászahaľuje dym a cítiť ten dôverne známy zápach brzdových kotúčov. Ajnapriek, takpovediac nezávideniahodnej situácií, o zábavu nie je núdza.Jedna komická situácia strieda druhú. Chlapi, čo pred malou chvíľou nerozumneliali do seba decilitre karibského rumu teraz nenápadne a krotko sedia,každý vo svojej úzkej lavici so zavesenými igelitkami na ušiach. Nie je pre násťažké uhádnuť, akou tajomnou zmesou ich plnia. V autobuse začína byťakútny nedostatok igelitových tašiek a tak si niektorí vynaliezavcipomáhajú plastovými pohármi, či narýchlo vyrobenými papierovými lievikmi, ktorépotom už naplnené vyhadzujú z okna letiaceho autobusu.

 Na dne jednéhoz početných kaňonov je množstvo hrdzavejúcich trosiek vozidiela pripomína to skôr vrakovisko, či skládku železného šrotu, akoproklamovaný národný park. Naše najtemnejšie predstavy zostávajú nezodpovedané.V podstate ani netúžime spoznať pravdu ako sa tam tie vraky dostali, alev južnej Amerike je takmer pravidlom, že pri podobných cestnýchpriesmykoch dochádza často k ľudským tragédiám a množstvo turistov,či domorodcov už našlo svoj hrob na dne priepasti v havarovanom autobuse.Dokonca, pri niektorých horských priesmykoch v Andách (najmä v Ekvádore) sak palubnému lístku fasuje aj Trágo de Cana – pálenka z cukrovej trstiny.Tá ma pravdepodobne otupiť zmysly cestujúcich, ktorí často pri kaskadérskychkúskoch prepadávajú hystérii a hromadnej panike. Vôbec netuším akej náladeprepadnem ja. Podvedome tlačím autobus na pravú stranu a neodvážim sa pozeraťdo rokliny. Už mnohokrát som mal pocit úzkosti a strachu, no táto skúsenosť jeiná – omnoho intenzívnejšia a v tej chvíli aj veľmi reálna. Skôrmyslím na tyrkysový Karibik, ktorého modravá silueta už kde tu vykukujev diaľavách na severe. Naša cesta sa však ešte dlho ovíja ako had okolohorských hrebeňov a stráca sa v dusivom opare niekoľko stoviek metrovpod nami.

 Všetko sa všakraz končí, či už šťastne, alebo tragicky. To naše dobrodružstvo sa pretentokrát obišlo bez závažnejších komplikácií. Čaká nás však ešte spiatočnácesta a už teraz nám prechádza mráz po chrbte.

 Méridaskrýva ešte jeden primát. Okrem už spomínanej lanovej dráhy – najdlhšej nasvete sa môže popýšiť aj svetoznámou zmrzlinárňou Coromoto s najväčším ponukovýmlistom chladivého osvieženia. Cestou z hotela vtipkujeme o možnýchpríchutiach zmrzliny. Myslíš, že budú mať tabakovú, zemiakovú, hovädziu čikaktusovú? – nahlas uvažujem. Samozrejme, že majú a nielen tie. Natrafilisme na žraločiu, pivnú, ementálovú, cesnakovú, whisky, kukuričnú, sójovúa dokonca aj žabiu, či príchuť z morských rias. Veru ťažký výber,takmer polhodinu chodím dookola gigantického mraziaceho boxu, kým sanerozhodnem pre tri kopčeky mrkvovej, ružovej a hubovej. Ostatní nezaprúsvoje mäsožravé sklony a bez váhania pýtajú kalamáriu, lososiu, slaninovúa na vrh si pridajú zmrzlinový kopček zo zubatých pirají.