Kavalkáda
Bazaltovépláne s hlbokými kaňonmi sú vzdialené od Porto Alegre, metropoly juhu,takmer 250 km.Cesta k nim vedie panamerickou diaľkovou magistrálou, ktorá sa tiahne ažz ďalekého Buenos Aires, prechádza cez uruguajské Montevideo,najvýznamnejšie brazílske metropoly Sao Paulo či Rio de Janeiroa končí v Beléme, v meste kde sa najmohutnejšia rieka sveta –Amazonka snúbi s Atlantickým oceánom. Túto magistrálu opúšťamev mestečku Torres, kde sa zriekame aj všetkého luxusu spojeného s pohodlnýmcestovaním v diaľkových klimatizovaných autobusoch. Torres je prímorskéturistické centrum severnej časti štátu Rio Grande do Sul. Naše priority všakvždy boli, sú a budú odlišné od veľkej časti lehátkových turistovpreferujúcich plážové dovolenky a preto nás momentálne nezaujímajú vábivé krásyatlantického pobrežia či leňošenie na preľudnenej pláži držiac v jednejruke chladený drink s dáždnikom a v druhej opaľovací krém. Nášzrak sa upína 70 kmna západ do oblastí bazaltových plató, Bohom zabudnutej, no zato prekrásnejčasti brazílskeho juhu. Pre expedične ladeného turistu, miesto aktívnehoodpočinku a nekonečného blúdenia v labyrinte roklí, stržía tiesňav, rozcerených prielomov či úchvatných kaňonov.
Prašnácesta do mestečka Praia Grande ležiaceho na upätí planiny prechádza poľnohospodárskoukrajinou banánovníkových plantáží a osamotených fariem. Husté kúdolycestného prachu dvíhajúce sa od kolies autobusu zahaľujú okolitú krajinu.Vzduch je ťažký a nedýchateľný, plný mikroskopických prachových a peľovýchzrniečok dráždiacich naše fajnové európske nosíky.
V diaľkepred nami sa občas odhalí temnejúca masa náhornej plošiny. Tam niekdev oblakoch je aj cieľ našej cesty – araukáriové kráľovstvo Apparados daSerra. Šofér zaprášeného autobusu nám po niekoľkohodinovej kavalkáde zastaví vnenápadnej zatáčke v srdci planiny. Najprv však musíme počkať, kým sa usadí cestný prach, ažpotom nám je dovolené vystúpiť z autobusu. Je to nepochopiteľné gesto,keďže okná a ventilačky sú takmer do jedného pootvárané.
V ríšibizarných araukárií
Svitoldeň. Súhvezdie Južneho kríža sa pomaly vytráca v slnečnej žiare. Šteklivé ranné lúče nás svojim hrejivým dotykom zobúdzajú z unaveneja hlbokej noci. Slniečko už skoro ráno pekne pripeká. Vlniaci sa tropickývzduch takmer visí nad našimi hlavami. Rýchle raňajky hltáme takmer za behu.Nesmieme dlho otáľať, zobúdzajúci sa kaňon Itaibezinho zíva do rannej oblohy.Jeho čierne čadičové bralá praskajú a odkrývajú čerstvú nahotu skál. Popríjemne chladivej noci sa spiaci kameň rozpína pod ťarchou slnečných lúčov. Zrakomvisíme nad tiesňavou a mávame ustupujúcemu tieňu noci, ktorý mizne v hĺbkepod nami. V slnečnomkúpeli ranného jasu žiaria nespočetné kaskády priezračnej vody. Sťa zlatistévlasy Bereniky, rozpustené po šiji čiernych brál sa z tropickej zelenestrácajú v nekonečných hĺbkach tiesňavy. Najhlbšie miesto dosahuje hĺbkuaž 720 metrova prúdy vody padajú nepretržite cez 300 metrov, kým saneroztrieštia na miliardy sĺz. ... skaly plačú – nebudeme rušiť...
Svetuvôkol nás vládnu nehybné araukárie, tisíce bizarných slnečníkov strážia vzácnytieň. Torzá starobylých araukáriových porastov sú zachované ibav najsevernejších častiach planiny. Pôvodné dažďové lesy atlantického typu- „Maté Atlantica“ s chladnomilnejšou flórou rastú na strmých svahoch kaňonov do dnešných čias. Sú vzácnea jedinečné.
Dlhéhodiny sa ticho túlame chladivým tieňom araukárií a načúvame šumu lesa.Čaká nás ešte pekelná púť planinou až do drobného mestečka Cambará do Sulvzdialeného 20 kma tak plným priehrštím naberáme čerstvých síl.
Araukáriový les v Národnom parku Apparados da Serra
Araukária nad tiesňavou Itaibezinho
Tiesňava Itaibezinho, pohľad na južnú hranu s vodopádom
Cambarádo Sul je ospalé vidiecke mestečko. Žijú tu prevažne gaučovia (juhoamerickíkovboji ), ktorí pasú svoje stáda dobytka v širokom okolí náhornej planiny.Je práve deň svätého Mikuláša – vianočné stromčeky, bradatí Santovia a ichlietajúce soby, darčeky, sladkosti.... Len my tu akosi nepatríme. Zvláštnypocit, ležať pod vianočným stromom na rozpálenom námestí, kde teplotav tieni prekračuje bežných 40 °C . Praží na nás slnko a v Brazílii právezačínajú Vianoce.
Takýchtomestečiek je v južnej Brazílii mnoho. Podobajú sa ako vajce vajcu.Centrálne námestie s dominantou kostola v koloniálnom štýle je azdanajtypickejším znakom juhoamerickej architektúry. Niet veľa čo obdivovať. Sedímev útulnej cafetérii pri chladenom pive a študujeme miestne mapy hľadajúcčo možno najschodnejšiu cestu k ďalším zázrakom okolitých hôr. Sem tamlámavou portugalčinou oslovíme miestnych gaučov – juniorov, ktorí tiež hľadajúchladivé osvieženie v besnejúcom inferne. Sú to deti pastierov, ktoré celý svojživot preháňajú svoje stáda po horských pastvinách a tak veľmi dobrepoznajú po čom naše túlavé nohy túžia. Ich prsty ukazujú jedným smerom,k zlomovému údoliu Fortaleza vzdialeného vyše 20 km . Neváhame ani sekundu.Noc náš už zastihne uprostred divočiny. Tábor staviame na brehoch malej riečkyv nenápadnom údolí troch mŕtvych araukárií.
V budúcompokračovaní vás zoznámim so svojráznym rančerom Fernardom Ribeirom, správcomNárodného parku Da Serra Geral a ponúknem vám môj subjektívny pohľad doútrob Fortalezy – mohutnej jazvy v tvári našej Zeme. Odhalíme spoluhistóriu písanú kameňom.
Vzácny to náklad ....
On the road again ...
Martin Ondrejka
