Poddrobnohľadom geológa
Ľudský život jelen nepatrným zábleskom v porovnaní s dĺžkou geologických procesov a možnoaj preto nedokážeme vnímať morfologické zmeny neprestajne sa odohrávajúce natvári našej dynamicky sa vyvíjajúcej modrej planéty. Ak sa u ľudí hovorí, že “Božie mlynymelú pomaly”, tie geologické snáď ešte pomalšie. Nie je tomu inak ani u veľkolepýchkaňonov bazaltovej planiny na hraniciach dvoch brazílskych spolkových štátovSanta Catarina a Rio Grande do Sul. Tečúca povrchová voda sa stále hlbšiea hlbšie zarezáva do tvrdého podložia. Slnko, vietor či vegetáciaustavične rozrušujú kompaktné bloky nepoddajných čadičových hornína systematicky pretvárajú okolitý reliéf krajiny, kým nevytvoriamonumentálne jazvy v tvári našej matičky Zeme.
Oblasťje známa už od 16. storočia keď prisťahovalci z Európy objavili tunajšievýhodné podnebie a začali sa usadzovať najprv na pobreží a neskôr sapresúvali ďalej do vnútrozemia. Prichádzali sem ľudia najmä z juhu Európy,najmä Taliani a Portugalci. Pôvodní indiáni z kmeňa Guaraní boli vytlačeníhlbšie do vnútrozemia – oblasti na hraniciach s Paraguajom, kde žijú dodnes.Kedysi tejto oblasti dominovali araukáriové porasty tie však padli zaobeť stáročnej kolonizácii a ich miesto zabrali farmy a kultivovanéplantážne plodiny starousadlíkov.
Mohutné zlomové údolie vymodelované v kontinentálnych bazaltoch formácie Serra Geral
V zajatí skameneného ohňa
Jetakmer bezoblačný deň. Nedotknutá krajina sa topí v záplave slnečnéhojasu. To zvláštne ticho je ako balzam na našu zmorenú dušu. Len kdesiv diaľke počuť slabé kvílenie vetra. Inštinktívne ideme za zvukom. Eštetakmer hodinu sme slepí. Ako nočné netopiere sa spoliehame len na náš sluch.Nesklamal nás. To čo sme už hodnú chvíľu tušili sa potvrdilo. Stojíme namohutnej hrane obrovského zlomového údolia Fortaleza. Prievan vanúci tiesňavouhrá svoju veternú symfóniu. Mĺkve bralá rozprávajú svoj nekonečný príbeh. Smejediní, kto načúva reči kameňa. Kedysi dávno boli živé. Narodili sa v ohromnejžiare Hefaistových ohňov. Zrodili sa z horúcej krvi našej Zeme za úsvitudejín. Teraz spia. Milióny rokov skamenený oheň už len čaká, kým ho neúprosnýzub času neodnesie do zabudnutia vekov.
Takmerpol dňa obchádzame južnú hranu Fortalezy. Predierame sa hustou tropickouvegetáciou, kým sa neocitneme na najvyššom bode tiesňavy. Pod nami sa cerípriepasť s vertikálnym profilom takmer 900 metrov . Hlbočinasveta poodhalila svoj závoj tajomna. Stvorená pre obdiv smrteľníkov,rešpektovaná a nepoddajná. Nemôžeme inak. Hypnotizovaní stojíme na hranemedzi nebom a zemou. Držíme svoj strach na uzde, cítime ten dotyk bezprostrednejprázdnoty. Cítime ten prenikavý pohľad, chápajúc desivú pravduv Nietzscheho slovách.
Aj napriek všadeprítomnej vegetácii sú nastrmých stenách stále rozoznateľné jednotlivé, takmer horizontálne uloženélávové prúdy. Tam kdesi v ďalekej hĺbke kaňonu sa vinie uzučká stužkastriebristého potôčika, ktorý sa ako nôž neúnavne zarezáva stále hlbšie do sviežehokameňa. Ukradomky tečie planinou, lenivo sa približuje k tektonickémuzlomu, kde ako nablýskaný bodák vráža do čiernej masy hornín. Norí sa dotropickej zelene údolia. Rozdáva život okolitej kvetene a unáša padlékamene ďaleko do tíšiny oceánu. Kým na povrchu planiny je relatívne suchoa z rastlinstva tu prežívajú najmä araukárie a mnohé druhysukulentov, strmé úplazy a dno tiesňavy chránené pred priamym slnečnýmžiarením kypia tropickým životom a druhovou rozmanitosťou. Neprístupnéskalné steny, či impozantné viklany sú domovom rôznych druhov papagájov. Ichhniezdiská sú dôkladne ukryté za oponou zelene.
Cítimesvieži dych vetra. Vanie od Atlantiku a zahaľuje krajinu rozsiahlouoblačnosťou. Vietor silnie, naháňa mraky vo výšinách modravej oblohy. Letímes nimi o preteky, rýchlo sa schovať do bezpečia našich stanov. Tábor sme dômyselne ukryliv nenápadnom lesíku Drevených ruží. Chránený pred silným vetrom, dažďoma nepohodou. Citeľne sa ochladilo. Planina je opäť ponorená v hustomopare presiaknutých a ťažkých mračien. Nasáva vzdušnú vlhkosť, takvytúženú vlahu, ktorá kropí zošúverenú a vyprahnutú krajinu.
Nad najvyšším bodom tiesňavy Fortaleza
Brazílsky čaj o piatej Miestnyrančer Fernando Ribeira je svojrázny muž a veľký človek. Padol nám do okahneď pri zoznámení. “Maj nejm iz Fernandó, Fernandó Ribejra” predstavil satrošku ťažkopádnou angličtinou ala Džejms Bond. Celý deň nestretol ani živejduše a my sme mu padli do rany až k večeru, keď sme sa vracali späťdo tábora hnaní vetrom v chrbte. Bol nesmierne rád, že sa má s kým podlhej dobe opäť porozprávať. Je veľmi spoločenský a komunikatívny človek, typickýbrazílsky filantrop. No tu uprostred hôr má len málo príležitostí. Je taký jemnesmiešny, jeho slová vyletujú z úst s kadenciou guľometua zasypávajú nás spŕškou novostí. Rozumieme len veľmi málo, no cítiť, žehovorí s láskou a úctou o svojich horách. Sedí pri ohníku apobafkáva z fajočky. Zahĺbený do vlastného monológu, zvláštnej zmesiangličtiny a portugalčiny, si ani nevšimne, že tú fajku mu pridusil náhly dážď.
Spamätása až po hodnej chvíli. Čosi mrmlajúc popod nos vstane a začne nakladaťnaše veci do jeho terénnej Toyoty. O pár minút sedíme v priestrannejstodole rančerskej stanice. Kým sa vôbec stačíme zorientovať, už prikladá naoheň a varí vodu na brazílsky čaj maté. O tomto druhu čaju obletelichýry po celom svete a v Brazílii je viac populárny ako nám dobreznáma juhoamerická káva. Pije sa cez kovovú rúrku nazývanú bombilla, na konciktorej je sitko. Je silne močopudný, až mi to bolo chvíľami smiešne, keď sme každýchpäť minút svorne močili za humnom. Náš čajový dychánok sa trošku pretiahol. Jehlboká noc, no Fernando stále čosi vykladá rukami, ťarbavo tancuje okolo ohňaa spevavým hlasom buntoší hviezdy na južnej oblohe. Prehluší aj naftovýakumulátor, ktorý mi hučí už dobrú hodinu za ušami. Z tých nespočetnýchviet si však jednu pamätáme všetci.
Samba, football, caipirinha and fucky - fucky girls - to je pravá Brazília a Fernando je sranda chlap.
Tropická vegetácia pokrývajúca strmé steny kaňonu
Suchý povrch planiny je v ostrom kontraste s dnom údolia
