Ranná Curitiba
Sedíme na rannej káve v útulnej churascárii autobusového terminálu v Curitibe, hlavnom meste spolkového štátu Paraná. Dlhú cestu autobusom z Porto Alegre sme doslova pretrpeli v malátnych driemotách polohy skrčencov a tak naberáme nových síl po prebdenej noci. Curitiba je krásne mesto. Snáď ako jediné, dokonale zvládlo obrovský populačný boom, ktorý trápi takmer všetky väčšie mestá Brazílie. Najmä kvôli extrémnemu nárastu obyvateľov za posledných šesťdesiat rokov zo 140 000 na súčasných bezmála 1,5 milióna je Curitiba považovaná za urbanistický zázrak. Mestu dominuje mnoho parkov, zalesnených plôch a širokých bulvárov. Chudobné štvrte – favely takmer nevidieť. Jej počiatky siahajú až do 17. storočia, kedy tu stála malá osada Nossa Senhora da Luz dos Pinhais, obývaná prevažne zlatokopmi, indiánmi a jezuitami.
Po ránu je centrum pokojné. Nikto sa nehrnie hlučnými ulicami, nestrká sa, či nevytrubuje v zápchach. Mesto vonia okolitým pralesom, sviežim a omamne dráždivým. Ulice sú čisté a upravené. Všade cítiť idylický pokoj. V parkoch posedávajú dôchodcovia v tričkách a šortkách Che Guevaru, chlipkajúci z termosiek maté. Kdesi opodiaľ otvárajú vianočné trhy. V tropickom podnebí pôsobia na európskeho turistu naozaj kuriózne.Zvláštna atmosféra vyžarujúca z tohto magického miesta je silne návyková. Hovorí sa tomu najsilnejšia esencia, duch miesta, či genius loci, čo nedokážem zreteľne pomenovať, ale kvôli čomu Curitibu milujem a rád sa tam niekedy vrátim.
V džungli pod Olimpom
Najväčším turistickým lákadlom v blízkom okolí je scénická železničná trať Serra Verde, spájajúca Curitibu s Paranaguou – vstupnou bránou na najvychýrenejšie atlantické pláže štátu Paraná a druhým najväčším prístavom Brazílie. Jej trasa vedie neprístupnými oblasťami hmlistého dažďového lesa pohoria Serra do Mar a prekonáva úctyhodných deväťsto výškových metrov. Hlbočizné údolia sú preklenuté desiatkami impozantných oblúkových mostov, horské masívy prevrtáva štrnásť tunelov.
Okolo trate je zachovaný pôvodný prales atlantického typu. Je to jeden z najrozmanitejších ekosystémov v Brazílii a tým pádom aj na Zemi. Hory utopené v zeleni, občas riečka s vodopádom, skaly, ktoré ťažko zdolať. Pastva pre oči, jednoducho raj na aký sa nezabúda.
Vystupujeme na opustenej stanici Marumbi v rovnomennom štátnom parku, ktorému tróni takmer 1600 metrový vrchol Olimpo. Súprava stojí len niekoľko sekúnd. Vlak sa stráca v hmlistom opare dažďového lesa. Ešte pár minút počujeme jeho kovové kvílenie kdesi v diaľke. Schátrané nástupište zíva prázdnotou. Spoločnosť nám robí túlavý Dunčo, jediný obyvateľ Marumbi. Okolitý les sa pomaly ovíja okolo vlhkých múrov ošumelej staničnej budovy. Z ťažkého neba padajú hektolitre dažďovej vody. Hustá prízemná hmla nás kropí jemným vodným srieňom. Zahalí naše premočené postavy do belavého závoja. Tancuje vôkol nás, plazí sa a naťahuje svoje chápadlá k našim nohám. Jemným poryvom vetra sa rozplynie v korunách džungle ako lesný duch. Pomaly sa stmieva. Hľadáme vhodné miesto na prenocovanie. V sychravej vlhkej noci nám tisíce usilovných svetlušiek svieti svojim lampášikom na cestu. Trblietajú sa na pozadí temného pralesa. Mihotavé svetielka sledujú naše kroky. Vystrašený Dunčo kňučí za nami. Už sa neodváži ísť ďalej, bojí sa svetluškového tanca. Neisto stúpame po rozbahnenej rašeline. Niečo ma šteklí na lýtku, čosi mi spadlo zozadu na môj batoh. Celý les nás pozoruje. Tisíce tmavých očí striehne z každej strany. Cítim ten nepríjemný pocit. Pod chvíľou sa obzerám. Džungľa každým krokom hustne a temnie. Dobiedzajú chumáče muchničiek a komárov. Nohy si vôbec necítim od bodných rán. Opúchajú dráždené slaným potom, svrbia a režú. Nakoniec sa vraciame k opustenej stanici a staviame improvizovanú moskytiéru v pochmúrnom podchode, ktorý nás aspoň čiastočne chráni pred dažďom a dotieravými sosákmi všadeprítomného hmyzu. Keď zhasne sviečka, človeka obklopí noc. Život v pralese v okolí brazílskej hory Olimpo sa akoby prebudí a ešte viac pridá na intenzite. Vrčanie, húkanie a kvílenie. Šelest, dupot a špliechanie. V pozadí je počuť mávnutie krídlami, ako sa prebudený vták vyhol útoku lesného predátora. Tajomné zvuky sa miesia so spevom cikád a cvrčkov. Okolo ucha preletí komár a zanôti svoj odporný bzučivý kuplet. Reflexívne sa po ňom oženiem a plesknem sa do ucha. Ešte zdĺhavé hvízdanie zaznie niekde na neďalekom strome. Ale to už asi spím.
Ráno je opäť sychravé a presiaknuté vodnou triešťou. Kužeľovitý vrchol hory Olimpo čnejúci z hustej džungle zahaľujú nízko letiace mračná. Pripomína chrbtovú žraločiu plutvu trčiacu z mora bielych chmár.
Celý deň sa túlame rozbahneným terénom. Chceme sa dostať nad úroveň lesa pod strmé steny Olimpa. Blúdime niekoľko hodín, chodíme neprestajne v kruhu, až kým sa nezatúlame pod nenápadný vodopád na Rio Taquaral, ktorý sme si pred dvomi hodinami vôbec nevšimli. Jeho výšku si netrúfame odhadnúť, viditeľnosť v hustom dažďovom opare je len niekoľko metrov. Padá však zo strmej skalnej steny, ktorá čnie nad okolitý džungľový porast. Je vlhká a extrémne šmykľavá. Neriskujeme prípadný pád bez istenia a poľahky vzdávame našu snahu o dobytie vrcholu. Ide pravdepodobne o Boa Vista, alebo Torre dos Sinos, jeden z nižších susedov Olimpa. Vraciame sa späť do údolia. Spoločnosť nám robia škriekajúce opice. Nevidieť ich, ale pohybujú sa súčasne s nami v korunách stromov.
Opustená stanica Marumbi v pohorí Serra do Mar.
Vrch Olimpo (1587 m/m). Pripomína žraločiu plutvu.
Strašidelný horský prales v Serra do Mar
Jáááj, som sa zľakla !!! Toto mi nerob, človeče !!!
