Kamarátov život a moje mudrovanie...pri pivku.

„Rozviedol som sa. Čo ma najviac mrzí? Prišiel som o dcéru.“ 

Povedal mi tiež, že nebol dokonalý, a ani ideálny partner. Chcel sa ako partner zmeniť, ale nemal dosť dobrú motiváciu. Prišlo dieťa – dcérka. Uprel sa na ňu a nevenoval dosť pozornosti manželke. Ona tvrdí, že mu to hovorila. On tvrdí, že mu to nehovorila. Mala mu to asi povedať na lopatu, šetrí to čas. Obrátila sa na tretiu osobu a začala plánovať budúcnosť s niekým iným (bola mu neverná).
Nejako to prekonali v tom čase, ale aj tak to škrípalo. On to vraj ale neprekonal z dlhodobého hľadiska. Povedal tak, ako si myslel. Mali iné priority, hodnotové rebríčky, boli iné typy čo sa týka otvorenosti, riešenia problémov, pohľady na rodinu sa diametrálne rozchádzali. Pre neho bola rodina na prvom mieste, pre ňu to bola práca. Možno by mu to ona povedala inak, ale on to videl a povedal takto. 
Často si vraj spomínal na jej slová, keď sedela na gauči v obývačke:
„Chcem skúsiť žiť sama s dcérkou. Bude nám super.“

Pochopil teda, že je v tom vzťahu navyše, že ju obmedzuje. Pomaličky vytriezvel zo zamilovanosti a začal rozmýšľal reálne. Pochopil, že sa budú len trápiť. Aj ona, aj on. Povedal jej teda, že ak odíde, tak sa dá rozviesť. Po tejto vete to nabralo taký spád, že mu navrhla, aby išiel s nimi. To nepochopil, najprv chce žiť sama, potom chce, aby býval s ňou. Možno posledné prejavy lásky, možno potreba ešte sa na určitý čas zabezpečiť. Ostal, ale na tom, čo povedal. Dal jej nejaký čas na to, aby si našla byt. V októbri sa odsťahovali. Vtedy dozrel. Uvedomil si konečne neprekonateľné rozdiely medzi nimi. A možno aj to bolo prejavom jeho lásky. 
Všetko to v podstate navonok vyznelo tak, že on nechcel ísť bývať z rodinného domu na dedine do prenajatého bytu v krajskom meste. Pre objektivitu tohto všetkého uvediem, že v dolnom byte toho domu bývala jeho mama, teda jej svokra.
Do určitej miery je to aj pravda alebo správne povedané časť pravdy ako celku. Všetko sa dá tolerovať, keď človek chce a hlavne, keď to robí pre toho druhého. On ale nechcel, a neľutuje to.
Ona mu nechýba. Akosi sa nad to všetko s ňou súvisiace povzniesol. Ľutuje to len z toho pohľadu, že nebude mať plnohodnotný vzťah s dcérkou. Vtedy asi prvýkrát v živote urobil takéto radikálne rozhodnutie, aj keď vedel, že ho to bude veľmi bolieť.

Prečo to všetko v sebe rieši? Prečo mi to tu takto rozpráva pri dobrom pivku a cigaretke? Možno preto, že to potrebuje zo seba dostať a možno preto, že to chce povedať aj iným a nezainteresovaným.


Nuž stalo sa mu, čo som napísal. Prežil, otriasol sa. 
Nedávno si našiel novú známosť. Nemal problém odísť z rodiska k nej do mesta. Nevnucoval sa, ona ho volala. Veľa času trávil s priateľkou v jej malom byt v meste. Tu u nás na lazoch ho už ani poriadne nebolo nevidno. Síce im to nakoniec nevyšlo lebo ona sa vraj do neho nedokázala zaľúbiť. Podľa jeho slov bola úplne iná, spoločné hodnoty, záujmy a možno aj spoločné znamenia robili svoje. „Zlatko, čo by si dal v sobotu na obed, keď prídeš domov?“ Tak táto otázka ho minule úplne vykoľajila. Nebol totiž na otázky takéhoto typu zvyknutý. 
Ako ho poznám, očakáva veľa, ale už sa akosi nebál sklamaní... možno tie sklamania stáli za to, aby ich toleroval.
Bola to vraj žena, ktorá za to stála. Vraj ju ľúbil tak inak ako tú prvú a vraj ju nedokáže prestať ľúbiť. Vraj tie budúce budú len náhrada za ňu vraj ich bude porovnávať. Tiež si povzdychol, že ju len tak ľahko nechal ísť, ale on je raz taký, keď ľúbi necháva ľuďom miesto pre nich samých.

„Ale nehovor hop, kým ti nepreskočí.“

Tak sa mi z toho všetkého začali preháňať hlavou rôzne pohľady aj na svoj život. A tak som si sám sebe povedal:

1. Nikdy to nie je o bývaní, vždy je to len o ľuďoch a o tom čo je medzi nimi. A to si musíme zariadiť my sami svojim konaním.

2. Človek sa vždy rozhoduje sám za seba. Len on môže povedať ako sa rozhodol a s čím sa stotožnil. Vždy si koná svoje a možno len nie vždy to tak vyzerá.

3. Vždy si niečo treba dokázať- čo Vám urobí radosť, čo Vás povzbudí. Čo Vám povie, že to tak skutočne bolo alebo nebolo. Aj keď to napokon celé nevyjde.

4. Aj napriek sklamaniam sa oplatí hľadať. Možno to nevyjde na prvýkrát, ale aj tak to môže byť krásne aj keď to tesne po vyzerá tragicky.

5. Nikdy neľutujme to, čo sme urobili, ale radšej ľutujme to, čo sme neurobili.

6. Tiež nikdy sa nemeňte v svojej podstate. Buďte sami sebou. Samozrejme, ak Vaša partnerka chce, aby ste dávali poháriky do police tak, ako to určí ona - nie je to až taká zmena, ak tak urobíte.

7. Dajte ľudom ktorých máte radi slobodu v rozhodovaní a nenanucujte sa keď to nemá zmysel. A nezabudnime : Kto chce kam, pomôžme mu tam.

8. Nechajme život plynúť. Nenúťme život žiť podľa nás. Možno nás nakoniec prekvapí.

Bože to som bol ale múdry po tých štyroch pivách.

Dopil som posledný dúšok piva, cigaretu som zhasol v preplnenom popolníku. Zavrel som dvere našej dedinskej krčmy a vykročil do reality zahalenej tmou všednej noci.