Tehotenstvo mojej manželky prebiehalo normálne. Pod slovom "normálne" myslým, že bolo bežné. Postihlo ju pár prechladnutí a klasické problémy, ako sú bolesti chrbta, dojem, že veľa pribrala a tak podobne.
Mesiace bežali a ja som sa nevedel dočkať bábätka. Ani neviem, od ktorého týždňa som vedel, že to bude dievčatko. Meno vybrala manželka. Páčilo sa mi, nemal som problém súhlasiť. Ak ste zvedaví, tak manželka vybrala meno Tamara.
Ostávali nám asi dva týždne, termín sa blížil. Manželka nervóznela a ja tiež. Potešila nás naša známa, ktorá povedala, že pôrod je jediná bolesť, o ktorej vieme, že určite prebolí.
Vybrali sme sa na obyčajný výlet. Nahovoril som starého otca, že keď máme tú domácu pálenku, tak ideme natrhať dákej príchute. Išli sme do lokality zvanej Vajdovo. Kto tam žije, ten vie, kde to je, pre ostatných to nie je podstatné. Je tam stará koniareň a prameň vody. Hádam najlepšej, aká kedy tiekla. Byliny sme nazbierali rýchlo. Sem tam do vrecka, sem tam do úst. Boli horké, ale zdravé. Cesta domov prebiehala normálne. Teda aspoň vtedy som si to myslel. Neskôr sa mi manželka priznala, že začínala cítiť prvé kontrakcie.
Doma sme sa všetci najedli a pripravovali sa na sladký spánok. Po sprche sme zaľahli, ako každý večer. Debatili sme ešte trochu. Manželka sa mi priznala k akýmsi sťahom v podbrušku. Trochu ma chytila panika a navrhol som, aby sme išli na urgentný príjem. Povedala, že nie, že ešte počkáme. Zaspala, ja som ju dlho ešte sledoval. Bol som v pohotovosti. Pripravený aj nepripravený na všetko.
Po chvíľke sa zobudila. Zvracala, hnačkovala, mala teplotu. Trval som na tom, aby sme vyhľadali lekára. Nechcela. Ráno sme volali gynekológa. Boli sme u jej lekárky a potom priamo k nemu. Nesedel v svojej ambulanci, ale hneď vedľa. Vyšetril ju a skonštatoval, že pôrod sa už začal. Keď sme vyšli z ambulancie, uvedomili sme si obaja, že je to tu. Manželky sa zmocnila panika, ale zvládala to. Objal som ju a povedal nech sa nebojí. V duchu som sa modlil. Modlil som sa za manželku, modlil som sa za maličkú. Len nech to dobre dopadne, len nech sú obe zdravé. Na nič iné som nemyslel.
Absolvovali sme príjem. V tej našej nemocnici je to hrozné. Všetko ošarpané a staré. Ale to hovorím len teraz. Vtedy mi to bolo jedno. Ale na pohodlí, mi to ani vtedy nepridalo. Manželku som zaviedol na oddelenie. Ja som si išiel vybaviť dovolenku. Keď som to povedal mojim kolegyniam, všetky to začali prežívať a rodili s nami. Vybavil som a bežal naspäť.
Nejaký čas som pobudol pri manželke. Prišiel ju pozrieť lekár. Nebol to náš známy, no bol veľmi milý. Myslím, že tou svojou milotou, pomohol aj mne, aj manželke. Ja ani neviem, ako prišlo na to, že je už veľa hodín, a že lekár povedal, aby som kľudne išiel domov a prišiel ráno. S manželkou sme sa nevedeli rozlúčiť. Nevedel som ju tam nechať samú, no všetci z pôrodnice ma hnali domov.
Na druhé ráno som nabehol do práce. Nie pracovať, ale čakať, kedy budem môcť ísť za manželkou. Zrazu prišla sms. Doktor jej pustil plodovú vodu, čoskoro to už bude. Vtedy ten náš Favorit, čo ním denno-denne chodíme do práce, nadobudol parametre F1-ky. Cestu z práce do nemocnice, ktorá bežne trvá asi päť minút, som zvládol asi za 30 sekúnd. Na kruhovom objazde pískali gumy. Po schodoch som vybehol ako srnka. Ani som sa nezadýchal. Sestrička mi dala miestnosť na prezlečenie. Veci mi prikázala uložiť do skrine na chodbe. Vkuse som myslel na manželku a malú Tamarku. Tú vysaciu zámku na tej skrini, som zamkýnal hádam dlhšie, ako mi trvala celá cesta sem. Bol som z toho pekne na nervy.
Našťastie som to stihol. Našiel som manželku na pôrodnom stole. Sedela a bola šťastná, lebo mala po kontrakcii. O chvílu prišla ďalšia a ja som využil skúsenosti, ktoré som získal na kurze. Ale v podstate mi boli na nič. Keď som sa manželky dotkol, tak: "Nedotýkaj sa ma!". Teória aj prax v r... . Nasadil som teda psychologickú podporu. Šepkám jej: "Neboj, som tu, zvládneš to." A odpoveď? " Buď ticho!" Keď som si na to spomenul neskôr, bolo to presne ako vo filmoch. Stál som teda ticho. Prišiel pôrodník. Pozdravili sme sa. Urobil vyšetrenia. Setričkám povedal, nech sa pripravia a zavolajú medikov. Nepáčilo sa mi to, ale ja som nebol ten, čo si môže diktovať.
Maželka začala tlačiť. Ja som musel byť pri jej hlave. Inam ma nepustili. Z jednej strany sestrička, z druhej strany sestrička. Držal som ju za ruku. Keď tlačila, jej ruka bola raz tam raz tam. Nechcel som ju nijako obmedzovať, robil som, čo chcela. Po chvíli bola malá Tamarka na svete.
Malé, zakrvavané dieťatko. Doktor urobil všetky úkony, čo mal a ukázal nám malú. Bolá krásna. Celá krvavá, ale krásna. Sestrička ju zobrala. Chcel som sa manželky opýtať, ako jej je. Dal som jej pusu a povedal, že bola úžasná. Ona ma však hnala, aby som šiel foťiť malú. Bežal som. Sestrička už malú umývala. Robila to tak, ako to robí pri každom dieťati. Mne sa to však zdalo drsné. Ale mlčal som a počúval hlas našej malej Tamarky. Pozrela ju pediatrička. Okrem malých vyrážok jej nebolo nič. Bola úplne zdravá. Kameroval som a fotil všetko. Vydýchol som si, lebo obe moje baby sú v poriadku.
Malú doniesli manželke. Vtedy som videl, že to najhoršie je za nami. Ona aj ona sú v poriadku. Malá sa trocha napila z manželkinho prsníka. Potom ju zobrali do inkubátora, aby sa vyhriala. Doktor povedal, aby som nechal mamičku odpočívať. Nechal som teda.
Mal som chuť výjsť na strechu nemocnie a vykričať na celý svet, čo sami práve stalo. Namiesto toho, som si ale sadol do auta a poďakoval tomu najvyššiemu. Potom som si spomenul, že to poviem tým, komu to povedať chcem najviac. Mojej mame, ženinej mame, starkovcom, otcovi a všetkým ostatným.
To je asi všetko, čo chcem povedať. Ale nie, ešte niečo. Mnohokrát som počúl a čítal, že muži to zveličujú a hovoria, že aj oni rodili. Myslím, že nezachádzam ďaleko, keď poviem, že MY sme rodili. Viete, aj keď som nemal to šťastie, nosiť bábätko pod svojím srdcom a Boh ma ušetril tej bolesti pri pôrode, aj ja som nakoniec porodil. Myslím, že to pochopí len ten, kto rodiacu matku a rodiace sa bábätko miluje.
