Čakali nás štyri dni bez nášho dieťaťa. Vedel som, že to budú dlhé dni a preto som sa snažil na to nemyslieť. Samozrejme, že som každú chvíľku, keď to len šlo, myslel na Tamču. Ale snažil som sa zabudnúť na čas, ktorý musím nejako stráviť, kým si po ňu s manželkou pôjdeme.
Asi sa pýtate, prečo sme ju tam zaviezli. Malá sa doliečuje. Mala zápal uška a musela ostať doma ešte týždeň. Svokra je doma, tak sme to "využili".
Utorok ubehol ako voda. Trošku som sa aj tešil, že si s manželkou užijeme slobody, no pocity z neprítomnosti nášho zobáčika mali navrch.
Sedeli sme v obývačke, pozerali na TV. V duchu sa mi preháňali myšlienky, či už malá spí ... . Mal som chuť povedať moje manželke, nech ju ide skontrovať do postieľky. Takto ju doma totiž kontrolujeme každý večer. Ovládol som sa, lebo som si uvedomil, že je nie doma. Po chvíli som však nenápadne vyskúšal, na čo myslí moja manželka. Opýtal som sa jej: "Nejdeš skontrolovať maličkú?" Miklo ju, skoro sa vybrala do spálne, no uvedomila si, to isté čo ja. Asi som to nemal robiť, lebo moja "stará" zosmutnela.
V duchu som si pomyslel, že by som všetku túto pohodu vymenil za to, aby som bol s malou. Aby som jej mohol urobiť mliečko, ktoré pije vždy pred spaním. Aby som jej ho podal do tej jemnej malej ručičky, spolu s cumlíkom. Aby si ona sama nasmerovala fľašu do pusy a začala papať. Aby si do druhej ruky zobrala cumlík. Aby som jej mohol dať pusinku na líčko a urobiť krížik na čelo (každý večer jej dávam také detské prežehnanie od toho Pána hore). Potom by som zhasol veľke svetlo, nechal svietiť malú lampu a nebadane sa vytratil z izby, aby mohla zaspinkať. Potom by som čakal v obýváčke na buchnutie flaše. Viete, ona vždy, keď dopije, tak tú flašu z mlieka vyhodí von z postele. Niekedy ju nájdeme aj na druhej strane izby. Potom si trochu zašomre, ak nie je veľmi unavená, alebo rovno zaspí. Prosto, túžil som zažiť taký náš malý rituálik.
Vymenil by som tú pohodu aj za vstávanie ráno o štvrtej, keď jej opäť idem urobiť mliečko. Vtedy si najprv uvedomím, že už musim vstať, no keď si uvedomím prečo, tak to nechutenstvo zo vstávania okamžite prejde a som čerstvý ako rybička.
Dnes je piatok. Neviem, ako sa dočkám konca pracovnej doby, kedy konečne vyrazím za mojou dcérkou. Keď pri nej budem, poriadne ju vystískam a vychutnám si jej božteky a objatia. Nie je totiž nič krajšie, ako keď Vás taký malý drobec objíme a snaží sa Vás rozpučiť. A potom sa opäť o ňu postarám ako každý večer.
Teším sa,lebo mi veľmi chýba.
Toto, čo napíšm na záver si nijako nespájajte s tým hore:
Nečakajme, kým nám niečo chýba, aby sme si uvedomili, že čo vlastne máme. Užívajme si to, čo máme naplno a vážme si to.
