Darmo, čas formuje, čas ukáže, čas hojí. Pre mňa to boli jedny z najkrajších 2 rokov. Nepoviem, že najkrajšie lebo verím, že budú ešte krajšie alebo aspoň tak dobré ako tieto.
Čas mi z môjho dievčatka začal budovať osobnosť. Narodili sme sa. Začali sme papať mliečko, a potom aj iné dobroty. Postavili sme sa na nohy. Áno, tak ako hovorím. Rovno na nohy lebo sme nikdy nelozili ako batoľa. Pamätám si ako som ju zobral za ručičky a ona dokázala na mieste skákať na tým malých nôžkach. Skočila hádam aj miliónkrát. Potom prišli prvé kroky, neisté, slabé, ale aj smelé. Nemal som možnosť vidieť tie úplné prvé lebo malá bola akurát vtedy u starkej. Začali sme chodiť v polovici deviateho mesiaca a má na tom zásluhu aj starkyn havko. Naháňať ho po byte bola jej najväčšia zábavka.
Potom sme išli do jasličiek. Joj, to bolo plaču a nielen detského. Nebolo mi veru do spevu v aute pred jaslami. Ale prežili sme. Zvykli sme si a po čase sme sa aj tešili. Pamätám si, že sem - tam sme sa tak nevedeli dočkať jasličiek, že sme ocovi ani nezakývali a ani pusinku nedali na rozlúčku a sem - tam ani domov nechceli ísť. Tak sme si zvykli. Len škoda, že sme v tých jasliach tak často chorľaveli. No nevadí, na opatrovateľku Soničku sme si zvykli bez problémov.
A pri tomto všetkom začal mať akosi voľakto plno rečí. Tak, tak naša oslávenkyňa sa nám aj čoskoro rozhovorila. Nepamätám si, kedy to bolo prvýkrát a prvýkrát zrozumiteľné. Ale na hlások, ktorý povedal „očo“, na ten nikdy nezabudnem. A ani si neviem dať dokopy všetky veci a už hovoríme tak, že sa nám niekedy ani pusinka nezavrie. A hlavne, keď treba ísť večer spať, joj to sme inak ukecaní. Ale tá ukecanosť stojí za to. Keď sa objímeme a ona mi dá pusu a povie: „Ocinko, búvaj už môj miláčik!. Vtedy by som ju nedal za nič a hádam aj modré z neba zniesol zaraz.
Aj minule, tak ideme búvať, a asi na trikrát sme papali len aby sme nemuseli búvať. Keď som dojedal rezníky prišlo nám na rozum, že ak pôjdeme ešte papať, nebudeme musieť spinkať. Tak som jej povedal, že už nemáme čo papať, že už nemáme mäsko.<br>„Nevadí, ideme kúpiť, ocinko.“<br>Neostávalo mi nič iné, len zaveliť spať. A aj sme krásne zaspali.
Ale dosť už. Už len, že je to krásne ako tento život rastie. Ako Boh, či príroda robia z človeka Človeka. Ako sa formuje osoba a osobnosť. Kto nezažije, neuverí. Tak veru, zažite a o krásu máte postarané.
A ak si niekto chce pozriet ako oslavenkyna vyzerá tak www.fotoblogs.sk/tami
