Písal som to keď ma ten vzťah čerstvo ranil. Keď som ju ľúbil a videl ju cez ružové okuliare. Tiež som to písal lebo bola neporovnateľná s tými, ktoré som dovtedy poznal.
Čas lieči všetky rany. Čas vytriezvúva. A ta po čase prišlo niečo iné. Oslovenie dobre vyzerajúcej slečny, ktorej profil sa mu pozdával. Bola pekná a vedela čo chce. Po pár prehodených slovách prišla prvá kávička. Potom prvý čajík a prvý krásny bozk. Nasledovalo veľa krásnych bozkov, krásne prvé milovanie. Krásne dotyky, krásne lichôtky. Čas plynie a plynie krásne. Mám chuť urobiť čokoľvek aby to tak ostalo. Odísť aj na koniec sveta, kde to vôbec nepoznám a začať to tam od nuly. Od nuly so svojou jednotkou alebo jedinečnou... Prosto len s ňou a samozrejme so všetkým čo k nej patrí a čo patrí ku mne.
Zistil som, že sú aj iné také dobré, ba ešte oveľa lepšie. Zistil som, že ju dokáže ľúbiť a prestať ľúbiť. Aj keď som na tie slová zabudol a ona mi ich pripomenula, porovnal som ich. A tá nová vyšla z toho tak ako chcela.
Život začal mať peknú tvár. Krásnu tvár, ktorej črty si určia oni sami. Keď sa ten jeden bude mračiť ten druhý ho rozosmeje. Keď sa ten jeden bude smiať bude sa smiať aj ten druhý.
Neveril som v niečo také. Teraz verím. Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Ja si však myslím, že nádej vôbec neumiera. Treba ju hľadať a ona sa vždy nájde. Je krásne to opäť prežívať. Je krásne opäť plánovať a je krásne opäť žiť.
Možno to skoro skončí, možno to už skončilo. Ale viem, že ak aj áno, nádej neumrela....
