Najprv zásadná poznámka na úvod. Cisár František Jozef I. určite nebol komunista. Neplatí teda argument, že zmluvy s Vatikánom vypovedúvali len komunisti v štátoch, v ktorých sa dostali k moci. Je pravda, že komunisti to robili bezdôvodne a v rozpore s medzinárodným právom. Nie tak František Jozef I. Bol to dobrý katolík a k vypovedaniu ho viedli vážne dôvody pri dodržaní medzinárodnoprávnych zásad. Preto je príbeh vypovedania zmluvy s Vatikánom v prípade Rakúskeho cisárstva užitočný pre dnešnú diskusiu.
Ide o zmluvu, ktorú Rakúsko uzavrelo 18. augusta 1855 a ratifikovalo 25. septembra 1855. Mala 36 článkov, z ktorých je najväčšia časť venovaná pôsobeniu katolíckej cirkvi vo výchove a vzdelávaní. Zmluva tiež obsahuje dojednania o správe cirkevného majetku, o štátnom príspevku pre duchovných (kongrua) a o cirkevnej autonómii. V závere zmluvy sa konštatuje, že všetky rakúske zákony, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami zmluvy strácajú dňom ratifikácie platnosť. Zmluva neobsahuje žiadnu klauzulu, ktorá by upravovala podmienky jej vypovedania.
Napriek tomu k vypovedaniu došlo. Predchádzal mu tlak protestantov, ktorí poukazovali na to, že pomerne progresívne zákony, ktoré Rakúske cisárstvo postupne prijímalo, sa dostávajú do rozporu s tým, k čomu sa rakúsky štát zaviazal v zmluve s Vatikánom. Trvali tiež na tom, aby deklarovaná náboženská neutralita štátu nezostávala len na papieri, ale stala sa skutočnosťou. Ústava z decembra 1867 podriadila dohľad nad vzdelávaním a výchovou štátu a každému občanovi zaručila slobodu vyznania a svedomia. Zákony z mája 1868 ešte viac obmedzili privilegované postavenie katolíckej cirkvi. Okrem iného v rozpore s článkom 10 konkordátu opäť zaviedli právo na civilný sobáš, ktoré v Rakúsku platilo od roku 1811, prijatím konkordátu v roku 1855 však zaniklo.
K samotnému vypovedaniu zmluvy však napokon viedol veľmi sporný krok Vatikánu, totiž vyhlásenie dogmy o neomylnosti pápeža z 18. júla 1870. To už bolo veľa aj na dobrého katolíka Františka Jozefa I. Osvojil si výhrady kritikov zmluvy s Vatikánom a Korunná rada Rakúska odovzdala 30. júla 1870 pápežskému nunciovi vo Viedni cisárom vlastnoručne napísaný list, v ktorom oznamuje jednostranné vypovedanie zmluvy. Dôvodom bolo, že po vyhlásení dogmy o neomylnosti pápeža sa zásadne zmenil charakter zmluvnej strany a Rakúsko sa odvolalo na medzinárodnoprávnu klauzulu „rebus sic stantibus“, podľa ktorej zmluvy platia za predpokladu, že „veci zostanú ako sú“, teda charakter zmluvných strán sa zásadne nezmení.
Kritici tohto kroku síce namietali, že dogma o neomylnosti pápeža nezmenila charakter právnej subjektivity Vatikánu, ale samotné vypovedanie zmluvy nedokázali zvrátiť. Pápež Pius IX. sa v reakcii na vypovedanie zmluvy obmedzil len na to, že cisárovi pohrozil cirkevnými trestami a tým, že ho pre tento krok bude hrýzť svedomie. Podrobnosti spracovala vo svojej dizertačnej práci na túto tému Kora Weibel.
Ak by sme mali vztiahnuť nejaké poučenie z tohtoročného 150. výročia rakúskeho vypovedania zmluvy s Vatikánom, tak by to asi bolo predovšetkým poznanie, že cesta od deklarovanej náboženskej neutrality štátu po jej skutočné uplatňovanie je vždy dlhá a kľukatá. Rakúsko totiž opäť uzavrelo zmluvu s Vatikánom v roku 1933. Tá platí dodnes. Možno aj vďaka historickému kroku Františka Jozefa I. je však Rakúsko v každodennej praxi oveľa ďalej, pokiaľ ide o rovnoprávne postavenie občanov bez ohľadu na to, či majú nejaké vyznanie, alebo sú bez náboženského vyznania.
Ondrej Prostredník
teológ a publicista
člen predsedníctva Progresívneho Slovenska
