Všimli ste si to aj vy? Na detskom ihrisku bývajú dva typy rodičov. Takí, čo svoje dieťa zo všetkých síl povzbudzujú, aby sa vyšplhalo až na samý vrch preliezky. A potom takí, čo zo všetkých síl svoje dieťa odrádzajú, aby za žiadnu cenu neliezlo na takú nebezpečnú vec. Tí prví sa životom pohybujú s dôverou. Správanie tých druhých je určované obavou, že vždy sa môže stať čosi zlé.
Život je vec dôvery. A dôvera vyžaduje odvahu. Určite nie je prejavom slabosti.
Mnohí to však tak berú. Držia sa radšej ľudovej múdrosti: Dôveruj, ale preveruj. Dôveruje vraj len ten, kto si veci nedokáže preveriť. Alebo ten, komu už nič iné nezostáva, kto je v koncoch.
Mnohí si tiež dôveru zamieňajú s dôverčivosťou. Podľa nich je dôvera hodnota pre naivných hlupáčikov, ktorí na hocičo naletia a ľahko sa nechajú oklamať.
Nie, dôvera nie je prejavom slabosti. Dôvera je vždy prejavom odvahy a sily. Je to postoj, pri ktorom odložíme svoj strach a dovolíme zvíťaziť našej ochote spoľahnúť sa na druhého človeka.
Azda vo všetkých oblastiach života sa s tým stretávame. V posledných rokoch stále akosi vypuklejšie. Sú ľudia, ktorí ku všetkému pristupujú s podozrením, s obavou, s výhradou, že sa môže stať niečo zlé. Za všetkým sú ochotní vidieť nejakú konšpiráciu. Toto ich základné nastavenie ich však ničí. Ich život ovláda strach. Preto nie sú schopní rozvíjať plnohodnotné vzťahy s inými ľuďmi. So svojimi podozreniami zostávajú sami. Ich život sa stáva neistou cestou plnou nástrah. Čakajú, že spoza každého rohu sa na nich môžu vyrútiť mocnosti zla.
Dôvera vybavuje človeka celkom iným nastavením k životu. Dôvera je vlastne presvedčenie, že svet a ľudia v ňom sú v zásade dobrí. Áno, čas od času sa stane čosi zlé a stretneme sa so zlým človekom. Ale to nie je pravidlo. Je to výnimka. Je to poklesok, ktorý spolu s ostatnými ľuďmi zo všetkých síl túžime napraviť.
Dôvera nám dáva schopnosť budovať vzájomné vzťahy založené na slobodnom rozhodnutí a nie na poisťovaní pragmatických výhod. Dôvera sa s odvahou púšťa aj do vzťahov a podujatí, ktoré nemožno poistiť a zaručiť ich benefity. Dôvera je ochota riskovať v presvedčení, že hodnoty dobra sú mocnejšie ako tie výnimky zla.
Je to však asi tak, že odvahu dôverovať majú len slobodní ľudia. Preto je sloboda tak dôležitá hodnota pre každú spoločnosť. Bez vonkajších podmienok slobody väčšina ľudí stratí aj svoju vnútornú slobodu. Len málo ľudí si aj vo väzení, či v podmienkach totalitných spoločenských systémov dokáže uchovať vnútornú slobodu. Väčšina sa veľmi rýchle vzdáva a s cieľom prežiť vymení slobodu za lojalitu k svojmu chlebodarcovi.
To je napokon aj posolstvo väčšiny náboženských textov, aj tých, na ktoré sa odvoláva európska kultúra. Človek je hodný dôvery. Práve pre túto skúsenosť je ochotný dôverovať iným ľuďom. V tom je hodnota náboženských textov pre dnešnú spoločnosť.
Ľudské je dôverovať a nie podozrievať. Ľudské je napriek tisíckam možných zlých scenárov, osloviť druhého človeka, podať mu ruku, spoľahnúť sa na neho, otvoriť mu vlastné vnútro, zdôveriť sa mu, povedať dôležité veci o sebe, nechať mu nahliadnuť do hĺbky vlastnej duše – to všetko z nás robí ľudí.
Tak sa buduje súdržná spoločnosť. Tak vzniká priestor, v ktorom ľudí líšiacich sa od väčšinových predstáv nemusíme vnímať ako hrozbu a prejav zla. Taká spoločnosť nie je účelovým spolkom, ktorý je v prvom rade určovaný obavou o vlastnú bezpečnosť a prosperitu. Tam, kde si ľudia dôverujú, tam dokážu s odvahou prijať aj tých, ktorí sa na prvý pohľad môžu zdať ako príťaž alebo ohrozenie.
Dôvera nie je prejav slabosti. Vyžaduje odvahu. Zozbierajme ju. Len s ňou totiž zostaneme spoločnosťou ľudí.
Ondrej Prostredník,
evanjelický teológ a kandidát hnutia Progresívne Slovensko na poslanca Európskeho parlamentu
