V týchto dňoch bude na Slovensku o reintegratívnej terapii prednášať a viesť školenia pre našich psychoterapeutov americký teológ a psychoterapeut Timothy D. Long. Podstatu a riziká tejto metódy veľmi výstižne vo svojom blogu Ad reintegratívna terapia Timothyho G. Longa zhrnul Michal Patarák.
Neprekvapuje ma, že zástancovia tejto terapie vychádzajú z náboženského obrazu človeka. Tradičné náboženské texty totiž interpretujú vonkajšie pohlavné znaky človeka ako stvoriteľské určenie, ktorého dôsledkom môže byť výlučne heterosexuálne správanie. Čokoľvek iné je označené za nedovolené a tabuizuje sa.
Ako teológ však musím dodať, že ešte v 18. storočí sa kresťanská teológia odpútala od fundamentalistického prístupu k biblickému textu. Bolo to najmä v dôsledku neudržateľného napätia medzi rozširujúcim sa poznaním v exaktných vedách a obrazom sveta a človeka v ňom, ako ho podávali biblické texty. Výsledkom tohto procesu je kritický prístup k biblickému textu, ktorý neodmieta aktuálny stav ľudského poznania len preto, že sa dostáva do protikladu s dávnymi náboženskými textami. Práve tomuto prístupu vďačíme za emancipáciu vedy a mali by sme byť veľmi opatrní vždy vtedy, keď sa niekto pokúša dostať ľudské poznanie opäť pod kontrolu náboženských autorít.
Reintegratívna terapia, ktorá vychádza z náboženských premís v chápaní ľudskej sexuality, musí byť preto podrobená aj teologickej kritike. Jadrom tejto kritiky je podľa mňa to, že kritická kresťanská teológia odmieta redukovať kresťanstvo na prírodné náboženstvo plodnosti a v zmysle odkazu Ježiša Krista zdôrazňuje predovšetkým jedinečnosť každej ľudskej bytosti v jej rozmanitosti.
Je jasné, že ľudia, ktorí sú formovaní tradičným náboženským pohľadom na ľudskú sexualitu pod vplyvom tohto prostredia sami o sebe uverili, že ich homosexualita je čosi, čoho sa musia zbaviť. Nemožno sa teda čudovať, že práve oni zúfalo hľadajú cesty na vyriešenie tohto rozporu.
Reintegratívna terapia prichádza s takouto ponukou. Je pozoruhodné, že jej zástancovia sa ostro dištancujú od predchádzajúcich foriem reparatívnych terapií. Tie sa totiž vo svojich dôsledkoch preukázali ako neúčinné a poškodzujúce ľudí, ktorí sa im podrobili. Aj preto sú dnes tieto prístupy odbornou komunitou všeobecne odmietané.
Reintegratívna terapia je nový prístup. Zatiaľ nie je k dispozícii dostatok údajov, ktoré by preukázali, že nemá poškodzujúce účinky. Určite však treba brať veľmi vážne do úvahy opatrnosť gejov a lesieb, ktorí sa v minulosti podrobili podobným terapiám s prísľubom „vyliečenia“ a dodnes znášajú ich škodlivé následky. Navyše je zrejmé, že tento nový prístup vôbec nie je nový vo svojich cieľoch a po zákonných úpravách zakazujúcich v USA reparatívnu terapiu, je len snahou dosiahnuť rovnaký cieľ inými prostriedkami.
Je už asi na čase, aby sme jednoducho nechali LGBTI ľudí žiť ich život s rovnakými právami v našej spoločnosti. Možno práve to pomôže aj kresťanom sústrediť sa na oveľa dôležitejšie témy nášho posolstva ako sú pomoc chudobným a hladným, odstránenie diskriminácie a nespravodlivosti, služba blížnym a celkom jednoducho konanie podľa zásady: Čo chceš, aby iní robili tebe, rob aj ty im.
Autor je evanjelický teológ a v eurovoľbách kandiduje za Progresívne Slovensko a Spolu
