Nedá mi začať inak ako medializovanou kauzou, kedy hráči Martin Pospíšil a Miloš Fafrák okomentovali svoj vzťah k trénerovi Ernestovi Bokrošovi a popísali zákulisné dianie počas majstrovstiev. Na margo tejto situácie by som najprv napísal, že chlapcov nepoznám a Bokroša poznám viac menej letmo z videnia. Nikdy ma netrénoval, keďže ja som bol v projekte za trénera Štefana Mikeša. Preto môžem nezávisle zaujať názor.
Pospíšilov status som si prečítal tri krát. Rozvíril búrku a ľudia okolo médií postavili Martina do role „whistleblowera“ podobne, ako sa to už stalo iným odvážlivcom v politických kauzách. Hokej však nie je politika. Jeden môj bývalý tréner, ktorého trénerské metódy som nemusel asi rovnako ako Pospíšil Bokrošove, povedal: „V hokeji neexistuje demokracia“. Po čase mu musím dať za pravdu. Zodpovednosť za výsledky totiž nesie TRÉNER a nie hráč. Viete si predstaviť ako by to vyzeralo, ak by si každý hráč zmyslel robiť zostavu a taktiku? Verte, že zle nedobre. Tréner ak si myslí, že niektorý hráč mu pasuje do konceptu viac ako iný, tak hráč s tým neurobí nič. Bohužiaľ pre hráča, ale takto je to správne. Nakoniec, výsledky tímu a hra nominovaných jednotlivcov je to najlepšie zrkadlo trénerského rozhodnutia.
V tomto smere nerozumiem presne, prečo Martin tak reagoval, keďže na MS hral a podľa odsledovaných zápasov, nepatril medzi lídrov tímu. Následne po MS je úplne bezpredmetné verejne komentovať prácu trénerov. Na to je tu zväz a výkonný výbor, ktorému bude skladať Bokroš účty. Ten rozhodne o jeho osude. Prípadne mali chlapci svoje pripomienky adresovať zväzu a nie verejne. Takto sa v očiach verejnosti robí zo slovenského hokeja už x-tý krát fackovací panák. Predsa len nikto z tohto tímu ešte nie je Šatanom, Pálffym, či Golonkom, aby si mohol dovoliť verejne hodnotiť trénera. V Amerike by si to nedovolili ani v klube, nieto ešte v reprezentácii, ako sa to stalo u nás. Nie je prvým ani posledným hráčom, ktorému nesadol tréner, jeho komunikácia a pod. Je to úplne bežné, avšak v mene kolektívu a Slovenska, hráč na tak krátkom turnaji musí zniesť aj prípadnú profesionálnu, či ľudskú averziu. Taktiež Fafrákov komentár o prípadných expresívnejších slovách na hráčov mi príde, ešte dosť nevyspelý. Z 99% za tým treba hľadať snahu vybičovať hráča k lepšiemu výkonu. Snáď si nik nemyslí, že debata v hokejovej kabíne sa nesie „v rukavičkách“. Ak hráč neznesie kritiku a tvrdší slovník na svoju adresu, potom nemá čo hľadať v hokeji.
Musím ešte spomenúť včerajšie grilovanie kapitána Feherváryho a Korenčíka na tlačovej konferencii. Tak sa pýtam komu toto pomohlo? Novinári ukázali totálnu športovú nekompetentnosť a iba huckali otázkami chlapcov, aby sa pridali na jednu či druhú stranu. Rozdeľovanie tímu 19 ročných chlapcov novinármi je úplne choré a bolo mi trápne aj za nich.
Projekt SR 20
V projekte SR 20 som hral v jeho prvých dvoch ročníkoch. Vytvorenie tohto tímu bola reakcia zväzu na zázračné udržanie sa v A kategórií v roku 2007. Tento výber bol považovaný za jeden z tých kvalitnejších a mal podobne ako ten dnešný medailové ambície. Nasledujúce ročníky 88 a 89 mali byť papierovo slabšie a logicky bola obava, že vypadnú do Béčka v prípade ak sa niečo nezmení. Vytvoril sa projekt SR 20 so sídlom v Púchove.
Prečo vlastne píšem predovšetkým o projekte a menej o tíme? Lebo každý rok sa vytvára nový projekt, keďže tím SR 20 je každý rok úplne iný. Treba otvorene povedať, že projekt SR 20 nie je systémové riešenie. Systémové riešenie môže byť tvorba hokejových akadémií, vytvorenie infraštruktúry, systematické hľadanie talentov už v útlom veku a pod. Skrátka riešenia, ktoré ponúkajú dlhodobý prínos a majú víziu. Projekt je akási adrenalínová injekcia, aby sa mládežnícky hokej každoročne udržal v A skupine a dodával ako tak pripravených hráčov do našej extraligy. Rozdiel v kvalite medzi našou juniorskou ligou a Tipsport ligou je priepastný. Projekt tento rozdiel aspoň trošku stiera. Pokiaľ sa táto medzera v kvalite nezaplní, projekt SR 20 by mal fungovať aj naďalej. Som jeho zástancom o to viac, dokiaľ nebude existovať limitovanie počtu cudzincov v lige, kde aktuálny stav počtu cudzincov je s odobrením klubov a kompetentných priam hokejovou vlastizradou. Viac som o tejto téme písal v minulom blogu
https://ondrejrusnak.blog.sme.sk/c/452978/obmedzme-pocet-zahranicnych-hracov-v-tipsport-lige.html .
Život v SR 20
Na našom prvom sústredení, sa do projektu mnoho hráčov nehlásilo a väčšina hráčov z ročníka 88 ostala hrať juniorku v Kanade. Nikto si nevedel dobre predstaviť dvadsaťdva chlapcov zavretých 24 hodín a 7 dní v týždni na jednom hoteli. Doteraz si s úsmevom pamätám ako manažéri Roman Ulehla a Jozef Frühauf s nadsázkou sľubovali hráčom krevety a jahody so smotanou aj o polnoci na hoteli, len aby nikam neodchádzali. Tie sme samozrejme nemali, ale v Púchove strava a bývanie bolo OK a nemyslím, že je to teraz inak.
V projekte sa z väčšiny nominovaných hráčov z noci do rána stali muži, hráči extraligy. Vedzte, že najmä v prvom roku existencie to mnoho z nás chlapcov poňalo zážitkovo a užívalo si status „hokejistu“ v malom meste. Ako sa vraví, „kto je nevinný nech hodí kameňom“. Samozrejme v meste ako Púchov sa máločo utají. Preto už v priebehu prvej, ale najmä druhej sezóny realizačný tím nastavil skutočne tak náročný režim práce, že človek bol rád, keď voľnú chvíľu mohol venovať spánku, prípadne škole. Takmer všetci sú totiž v projekte v maturitnom ročníku.
Ako som spomenul, po športovej stránke sme pod trénerom Mikešom mali skutočné galeje. Utorky a stredy sme bývali 3 hodiny na ľade a hodinu v posilňovni či na suchu, predzápasové štvrtky a soboty toho bolo o tréning na ľade menej. V zápasové dni sme mávali hodinu doobeda na ľade. Bežné tímy v lige ho majú cca 20 minút dlhý a vo voľnom tempe. Do toho samozrejme zápasy proti oveľa silnejším tímom. Boli sme fyzicky výborne pripravení a možno aj preto sme skončili štvrtí na MS. Samozrejme bez hráčov ako Tatar v útoku alebo Janus v bráne by to bolo ťažšie. Podstatné však bolo, že sme vedeli korčuľovať v rovnakom tempe ako Fíni, Švédi, či Američania. Iba vtedy ak nohy stíhajú a hlava má kyslík sa totiž môže v dnešnom hokeji uspieť. Sám na sebe viem, že projekt splnil to čo mal. Vyšiel som z neho totiž ako lepší hráč.
Realizačný tím v SR 20
Za 12 rokov sa v projekte menili tréneri v podstate iba raz, keď po prvých 5 rokoch vystriedal Mikeša Bokroš. Manažér Ulehla, maséri Ondrejka a Ladecký sú pri tíme stále navzdory tomu, že projekt už bol v Púchove, Piešťanoch, či Bratislave. Títo ľudia s tímom cestujú a Vianoce nestrávili doma s rodinou už 12 rokov. Nemyslím, že oni čakajú od ľudí nejaké vrúcne slová, ale kritiku za nezavolaný taxík si nezaslúžia. Čo sa týka materiálneho zabezpečenia, tak ho môžem úplne smelo prirovnať k lepšiemu priemeru aký sa dostáva hráčom v našej extralige. Vždy sa dá v tomto smere spraviť viac, napríklad v rámci regenerácie. Tréner a jeho štáb je niečo čo nemôžem hodnotiť u Bokroša. Na to je zväz a je chybou, že teraz v Kanade nemal nezávislého človeka, keďže pri problémoch je práve on ten upokojujúci element. Samozrejme, dobrý tréner a správna taktika vie veľmi pomôcť, avšak zázraky nerobia. Hráč má rád takého trénera, ktorý mu verí a dáva priestor. Vtedy podvedome hrá o 5% lepšie už len kvôli trénerovi, bojuje o chlp viac, dbá na detailoch svojej hry a pod.
Korupcia
Úmyselne venujem tomuto neduhu v spoločnosti osobitný titulok. Samozrejme, málokedy sa dá dať ruku do ohňa za ľudí (nerobte to, bolí to :-) ). Teraz sa médiami prepiera Bokroš za nomináciu, resp. nejakú komunikáciu ohľadom karty, ale v podstate týmto si prechádza každý tréner naprieč celým športom, špeciálne hokejom. Nie som naivný, žeby korupcia na Slovensku nebola. Pravdou je, že v spoločnosti sa už vytvorila nejaká mantra a je v móde sa ňou oháňať krížom krážom. Stále si myslím, že v profesionálnom športe a špeciálne pri zostavovaní nominácie je priestor na korupciu asi najmenší zo všetkých odvetví, keďže celé Slovensko by videlo nemohúcnosť protežovaného. Z vlastnej skúsenosti viem, že mi otcovo meno robilo hokejové detstvo ťažším. Proti tomuto typu obviňovania sa nedá brániť, iba ho hodiť za hlavu, prípadne to brať ako motiváciu k ďalšej práci.
Tak športu zdar a hokeju zvlášť.
