Za stromom sedel akýsi muž, mohol mať tak okolo tridsiatky a podľa oblečenia by som mu tipoval úspešnú podnikateľskú kariéru. Sedel na koženej aktovke, tiež vyberanej značky. Hlavu mal sklonenú, a tak som nevedel či plače alebo čo vlastne robí. Chvíľu som váhal, ale potom som si prisadol, na svoj ruksak. Mal som pocit, že on mi povie niečo viac, niečo zmysluplnejšie a tak som sa automaticky spýtal čo sa deje. Muž pomaly zdvihol hlavu a ukázal mi sýkorku, ktorú držal v rukách. Odždibovala si zo slaninovej kožky a žltá farba len zvýrazňovala jej pokoj. Pomyslel som si, že tu sa už nie je čo pýtať. Keď v tom muž pomaly vstal a z aktovky vytiahol kôpku papierov a sýkorka mu sedela na pleci.
To, že som sa mu prihovoril pokladal za milé, vraj to už dnes nezvykneme robiť. Vyjadroval sa, akoby mal istý bytostný nadhľad. Nasadil si okuliare a začal čítať. Vôbec som nechápal tomu čo čítal. Boli to prudko medicínske pojmy. Jediné čo som si pamätal bola leukémia. Predsa len som vydržal do konca, akosi som mal pocit, že mi ani nie je zima a ani ma to nenudilo. Keď dočítal hneď som sa spýtal, čo tým myslel. Po odpovedi, že je to spôsob ako liečiť niektoré, doteraz smrteľné choroby som sa takmer začal smiať. No smiech ma hneď prešiel, lebo okolo kráčal muž, ktorý bol presne ako ten čo sedel pri mne. Očividne to boli dvojčatá.
Muž si prisadol. A poznali sa. No už som sa naozaj začínal cítiť napäto. Aj on mal aktovku a povedal mi, že tiež má niečo čo by chcel prečítať. Na nešťastie mu vietor vyfúkol papiere, bolo to ako výjav z Wallovho obrazu o vánku. Rozdiel bol v tom, že iba ja som bol znepokojený. Oni akoby nič. Nechal to tak, poznamenal, že to potom pozbierame alebo to necháme ako inšpiráciu. Pokojne vytiahol z aktovky ďalší zväzok papierov o tom, čo bude s Úniou, teda s jej územím a štátmi keď sa rozpadne. Bolo to prirovnané k 5. a 6. Storočiu, ale nadväzovalo to na celkový kultúrny kontext Európy. Jeden citát si pamätám doslova. „Paradox kultúry je v tom, že jej spoznávanie znamená jej úpadok; ako jej tvorcovia ste popierali svoje autorstvo; v eolite sa nekonali nijaké semináre na to, či treba robiť paleolit; jej vstup do vás ste pripisovali démonom, živlom, duchom, silám zeme aj neba, len nie - sebe samým." (1)
Nedalo mi, a tak som sa spýtal, kto sú, a prečo sa zaujímajú o také veci. Začal rozprávať ten, ktorý bol pri strome prvý. Povedal, že mohli byť tak isto vrahmi, diktátormi, dílermi drog, pasákmi a vlastne akoukoľvek osobou akú si dokážeme predstaviť. Takisto mohli byť lekármi, filozofmi, svätcami, otcami dobrých rodín, ... . Jediné, čo im chýbalo bola možnosť. Celý ich problém bol v tom, že boli nechcenou náhodou na párty, ale nevinia za to tých ľudí. Nevýhodou je, že ich potenciálny brat, ktorý sa narodil o pár rokov neskôr je chorý a moc času mu nezostáva a jediná forma pomoci je nechať rozhodené tie listy, ktoré sa medzi časom premenili na lístie. Príroda môže človeka inšpirovať. Potom si len vytiahli sezam a kŕmili vtáky. Išiel som domov, veď už bolo takmer ráno.
1. Lem, Stanislaw. Golem XIV. Bratislava : Drewo a Srd, 2003.
