Tok informácií nás núti ku konzumu. Nestíhame reflektovať a dovádzať získané informácie do dôsledkov. Vzďaľujeme sa vlastne čistému vnímaniu pojmov, ktoré sú v podstate nemenné. Strom bude vždy stromom a nech by sme sa spýtali stredovekého človeka alebo človeka dnešného, vždy by vedel ukázať, čo to je. Druhá vec však už je, čo sa v rámci rôznych kultúr v tomto pojme schováva. Pre Gréka by v strome snáď bola nymfa a pre nás je to buď prostriedok na výrobu papiera, získanie tepla alebo stavebný materiál. Iste, veď strom je tu aj na to. S obsahom pojmov sa dá robiť čokoľvek a väčšinou si ich prispôsobíme podľa svojich potrieb a vlastných kritérií.
Všimnime si pojem človek. Presne na tomto princípe funguje predsudok, dokonca je ešte menej objektívny lebo to, čo je predsudkom pripisované, si už nemusia myslieť všetci. Dejiny ukazujú, že vnímanie pojmu sa stále mení pod vplyvom kultúry, udalostí ... .Napríklad v antickom Grécku otrok ani nebol niekto ale skôr niečo. Pohľad na ženu sa tiež postupne vyvíjal a mnohí ani teraz nevedia uznať, že žena a muž sú si rovní. Dnes sa v teoretickej rovine a vo väčšine sveta aj v praktickej rovine uznáva to, že všetci ľudia majú rovnaké práva. Toto sa ale z veľkej miery mohlo uskutočniť vďaka tomu, že skrze tvrdú skúsenosť ľudstva bol pojem človek očistený od rôznych nezmyselných prídavkov. No tak, ako sa vytráca staré vnímanie, prichádzajú nové problémy.
Pojmy si osvojujeme postupom času, ale to, čo im pripisujeme sa mení a ono to chce chvíľku času aby sme ich očistili od nánosu špiny, ktorá sa tam časom nahromadila. Celkom ma mrazí poznatok, že k pojmu sloboda sa pripisuje možnosť robiť všetko, čo chcem, k pojmu rodina sa pripisuje zastaralosť, k pojmu vlastného blaha je pripísané to, že je povýšené nad všetko. Takýchto príkladov existuje nespočetne veľa a stále pribúdajú a čím ich je viac, tým je hodnota ľudského slova nižšia. Je to stav, kedy jazyk už nie vždy vyjadruje to, čo je, ale to, čo subjektívne chceme aby bolo. V prípade neuskutočnenia sa chceného, to vlastne už ani nikto nepovažuje za klamstvo. Iste si pamätáme ako sa kvôli neochvejnej hodnote slova našich politikov takmer rozpadla koalícia. Škára medzi pojmom a slovom bola objavená a stále sa zväčšuje a už je len máličko ľudí, ktorí si overia svoj pojmový aparát nejakou hodnotnou literatúrou. Viac je tých, ktorí túto škárku šikovne využijú.
Krásne sa to ukazuje na predvolebnej kampani. Akoby existovala nejaká skupina slov, ktoré majú určitú údernú silu. Napríklad také slovo lepšie. Lepšie ako čo? Podľa akého kritéria nám bude lepšie, pravdivejšie ... ? To nevie definovať nikto, snáď pár analytikov po 4 rokoch, ale koľkí si vlastne prečítajú volebný program? Koľké sľuby sa rozplynuli ako ranná hmla a predsa aspoň pri demokracii sa dá povedať, že vláda je odrazom toho akí sme my, to bude platiť vždy. Buď hľadáme čo najčistejší pojem, napríklad spravodlivosti a jeho uplatnenie v praxi skrze zákony a slobodné rozhodnutia pre ňu alebo sa len motáme dookola okolo vidiny vlastného blaha. Buď je tu postup alebo regres, stáť na mieste sa nedá.
