Čo podľa teba dnes ohrozuje nezávislosť človeka, resp. je dnešný človek závislý alebo nezávislý? U nás môžeš byť nezávislý, ale to je potom to jediné, čo máš. To užrovno môžeš chodiť bosý a vravieť si, že chudoba cti netratí. Normálnyčlovek je u nás otrok a ani si to neuvedomuje. Nezávislosť sa trestápodľa zákona. A tí , čo môžu slobodne „robiť čo chcú“, sú členmi vždynejakej mafie – sú zadobre so štátnymi úradníkmi, mestskými alebovytĺkli niečo z mafiánov, alebo nimi rovno sami sú. Ak si túžiš založiťniečo svoje, zožerú ťa ako termiti. To je moja skúsenosť so Stokou.Napriek tomu držím palce všetkým bojovníkom, tým, ktorí sa rozhodlichodiť radšej bosí, sama sa medzi nich stále počítam.
Aké spomienky máš na školu? Čo ti dala, nedala alebo vzala základná, stredná a vysoká škola?
Najlepšiespomienky mám na základnú školu, a to iba kvôli jednej učiteľke, ktorúsom milovala a na ktorú nikdy nezabudnem, to bola úplne zásadná vec.Jediný, kto ťa môže niečo naučiť, je ten, pred ktorým si sadneš odúžasu na zadok. A takú sme my mali triednu – slovenčinárku adejepisárku, pani Dobiášovú. Mám pocit, že jediné, čo som sa naozajnaučila, je pravopis - vďaka nej. Ale u nás v triede ho vedeli všetci.
Aké predmety si mala rada a ktoré si neznášala?
Literatúrua jazyky som sa ani neučila, to sa dáko samo nalepilo, ale matematiku,fyziku, chémiu – to som nedokázala vstrebať nikdy, to bolo utrpenie.
V učiteľskej mailovej konferencii, zvanej „3.kanál“, majú asi najväčšiuúčasť učitelia informatiky. Aký je tvoj vzťah k informačnýmtechnológiám /počítačom/?
V tom som ja úplný dement.
Jeden môj kolega, učiteľ, mi povedal, že slovo učiteľ je dnes vlastneako nadávka. Čo si o tom myslíš?
Viem, čo to je, keď decko ako jastretne v tom pravom veku autoritu- jedenásťročný človiečik povedzme -niekoho, kto si ho napríklad získa tak, že iba kvôli nemu píše slohovépráce ako ohromné veľdiela v hlave, cestou na tréning v autobuse… Súľudia, ktorí to poslanie majú v sebe a nesú ho ďalej. Nie je to prenich len práca. Určite ich nie je veľa, ale sú.
Je niekto z tvojich blízkych učiteľ? Ak áno, je to na ňom vidieť?
Môjdedo sa volal Ján Fabini a po vojne bol riaditeľom Základnej školy,myslím, že to bolo v Častej. Donútil do školy chodiť všetkých Rómov, onbol skutočný osvietenec a jeden z generácie posledných polyhistorov. Ontých všetkých tamojších Rómov naozaj dokopal k tomu, aby vedeli čítať apísať a tí, čo potom niečo dokázali, mu to nikdy nezabudli. Mojej mamesa raz – ešte za socíku – pokazil trabant a stopla počerného človeka vmercedese, ktorý jej ho pomohol odtiahnuť a keď sa počas jazdyrozprávali a vyšlo najavo, že ona je dcéra Jána Fabiniho, tak tenčlovek sa skoro zbláznil, nechcel ju pustiť, furt by jej len bozkávalruky, chcel ju zahrnúť darmi a podobne… Bol to Cigán, ktorý chodilhrávať do Viedne, vyšvihol sa a za to, že neostal v nejakom gete, bolvďačný nášmu dedovi až za hrob. A takých vraj bolo dosť.
Ako si znášala horúčavy tohto leta?
Dobre, ja mám radšej teplo ako zimu.
Ako bolo na tohtoročnej POHODE?
Ťažkoto opísať niekomu, kto tam nebol. Podľa mňa je Pohoda výnimočnýfestival. Je to čosi ako galaktická slávnosť. Všetky tie pódiá – sú akoplanéty plné ľudí, ktoré sa navzájom tolerujú a ich obyvatelia sanavzájom miešajú a navštevujú. My sme smutná krajina zamračených azatrpknutých tvorov a Pohoda je ako utopická tvár toho, ako bySlovensko mohlo vyzerať. Človek sa tam cíti ako v raji.
Ktorá pesnička je tvojou najobľúbenejšou spomedzi tých, ktoré si napísala?
Vždy je tým líblingom tá posledná, ktorá sa podarila. Momentálne mámepesničku Silný jak lev – ešte ju nikto nepočul, ale čoskoro ju spolu sostatnými nahráme.
Čo robíš, keď nepíšeš a nehráš? Aké sú tvoje koníčky a záujmy?
Počúvamhudbu, čítam knihy, to ma baví, chodím na prechádzky so psom. Vposlednom čase – odkedy skončila Stoka- žijem veľmi jednoduchým, málospoločenským, priam asketickým životom, až sa sama čudujem, ale hroznesa mi to páči. Je v tom taký pokoj.
Jeden slávnyslovenský básnik mi na otázku, ako sa píše umenie, napísal: “Môžempovedať toľko, čo pri poézii. Treba čítať dobrú literatúru, treba veľmiveľa čítať. Plus filozofia, psychoška, život a pod. Nech to ale máhĺbku, je to o niečom.” Aký máš ty návod na písanie?
Jasi myslím, že človeka pri niečom celý život môže udržať len úplnenepochopiteľná a stále niekde tlejúca láska. Nemusíš nič. Nemusíš čítaťknihy, nemusíš nič študovať. To sú blbosti. Stačí niečo ako úžas nadkrásnou vecou – je taký silný, že aj ty túžiš niečo krásne vytvoriť.Láska je bezhraničný obdiv bez nároku na honorár. Akýkoľvek. To jejediný pravý zdroj. Do takej pesničky ako napríklad Redemption song odBoba Marleyho môžeš pozerať ako do zázračnej gule. Ona potom žiarisama, len čo sa zažne. Nie sme všetci géniovia ako Bob Marley, ale tenpravý zdroj je len jeden a treba za ním ísť.
Videl som v TV a počul som v rádiu rozhovory s Tebou a Živými kvetmi.
Malsom pocit, že sa nejedná o interview, ale o bezprostredný uvoľnenýpokec kamarátov. Aký je Tvoj návod na bezprostrednosť a uvoľnenosť,ktorú okolo seba šíriš?
My spievame to, čo žijeme ažijeme potom tým, čo hráme a tak dajako sa nám darí si spríjemniť túčakáreň na smrť, ktorá sa volá život. Podľa mňa sú ľudia často otrokmivlastných „cieľov“, ktoré si vytýčia – kapely chcú „niečo dosiahnuť“ apodobne, ale nie je tu nič, čo sa dá dosiahnuť. Je len tá čakáreň a myv nej sa môžeme tváriť ako tí, čo majú strašne dôležité povinnosti anemajú čas na žiadne sprostosti, alebo ako tí, čo sa na seba mrknú avykašľú sa na tú celú vážnosť a upätosť. Treba si z tej čakárne urobiťskúšobňu. Aj tak nikto nevie, čo je za tými bielymi dverami, ktoré saotvoria len raz a prečo teda niečo predstierať sebe navzájom?
