Republikánskou kandidátkou na viceprezidentku bude teda po prvýkrát žena. Žiaden muž v drahom obleku (Mitt Romney), intelektuálny odrodilec demokratov (Joe Lieberman), či skúsení guvernéri Tom Ridge a Tim Pawlenty, obaja tolerujúci umelé prerušenie tehotenstva. McCainovou viceprezidentkou je mladá žena, ktorej syn odchádza ako vojak do Iraku (symbolicky presne 11. septembra, na výročie útoku teroristov z Afganistanu!), a ktorá dokonca súhlasí s tým, aby sa ropa ťažila v prírodnej rezerváci na Aljaške. Ale Palinová je navyše proti interupciám, čo viedlo k tomu, že v porovnávacej tabuľke s tradičnými McCainovými spojencami dostala okrem fajky za žiadanejšie pohlavie aj pre McCaina najvýznamnejšiu konzervatívnu fajku - za jasné odmietnutie práva žien na umelé prerušenie tehotenstva, a to dokonca aj v prípade incestu.
Tento jasný politický kalkul McCainovho volebného štábu ma síce neprekvapil, ale určite sklamal. Ten vážený senátor McCain, ktorý by možno doviedol USA úplne inam než ich doviedol George Bush, jeho protikandidát v primárkach v roku 2000, dnes potvrdil, že lacné politické kalkuly nerobia kandidátovi McCainovi žiaden problém. Ten „zatúlaný republikán" s principiálnymi postojmi sa dnes stále pohodlnejšie zakoreňuje späť vo svojej konzervatívnej strane. Jeho rozhodnutie o Palinovej vzniklo presne v ten večer, keď Clintonová na kongrese demokratov obetovala hlasy 18 miliónov svojich voličov v prospech prvého černošského kandidáta na prezidenta, a tesne po tom, ako samotný demokratický guru Bill Clinton konečne priznal, že bude voliť Obamu. Presne v tej chvíli sa McCain rozhodol, že svoju nomináciu oznámi hneď ráno po Obamovom akceptačnom prejave a spôsobí tak malú búrku v tom veľkom americkom volebnom mediálnom pohári.
Ako reakčné riešenie si neviem predstaviť nič lepšie, a ako žena dokážem oceniť, že konečne aj konzervatívni republikáni si všimli, že na politickom obzore sú aj iné ženy ako Condoleeza Riceová. O úprimnosti nominácie Palinovej však pochybujem a nemôžem sa ubrániť pocitu, že táto žena by sa mala stať emancipačným lákadlom pre voličky, ktoré sú podľa McCaina nahnevané, pretože ich ženská kandidátka v boji s mužom prehrala, a ktorých volebné rozhodovanie určuje vrodené pohlavie. To je presne tá feministická cesta, ktorá vlastne vedie po tradične vyšľapanom maskulínnom chodníku. Ženy po ňom kráčajú často v naivnom domnení, že spôsobujú revolúciu, a pritom si vôbec nevšimnú, že výhľad im len hatí tmavý tieň mužov tesne pred nimi. A to rozhodne nebola cesta, po ktorej išla Hillary Clintonová, o hlasy ktorej sa Palinová s McCainom chce usilovať. A keď hnev z prehry pominie a zostane viac času na úvahy, nielen Clintonovej priaznivkyne si uvedomia, že je vlastne trocha urážajúce, keď inteligentný politik vsádza na obmedzenosť ženskej racionality.
