DEJSTVO PRVÉ -Nástup nových tvárí
Veľké zmenyzačali v nočných hodinách 4. júla minulého roka, keď kŕdeľ zvedavýchtvárípod vedením Roberta Fica a jeho zvodnej hovorkyne vpochodoval do budovyÚVSR. Podľa oblečenia Glendovej nebolo celkom jasné, na čo sa s nimi natakýintímny program hrnie toľko svedkov, ale napokon predsa len išlo o prvérokovanie novej vlády, ktorá sa nemohla dočkať ďalšieho pracovného dňaa bez ostychu musela potme odvolať štátnych tajomníkov takmer v sekundesvojho vymenovania.
DEJSTVO DRUHÉ -Vytyčovanie hraníc
Nový predsedavlády v ničom nezaostal za praktikami ľavicových vodcov a počasprvých dní osobne pozdravil väčšinu personálu svojho nového pôsobiska. Zdá sami to síce neprimerané aj s ohľadom na skutočnosť, že niekoľkí z nichboli neskôr pre nepohodlnosť predsa len „odídení", ale ľudovosť politika jemožné tolerovať bez straty vlastnej tváre. Počas prechádzky po úrade nezostalovšak iba pri vizuálnom kontakte a formálnom pozdrave. Po prehliadkevznikol zoznam urgentných úloh, ktoré bolo treba podľa Roberta Fica vyriešiť.Jednou z hlavných bola blesková výmena koberca v podateľnia úvahe o rekonštrukcii sa nevyhli ani dámske toalety, ktoré vraj novýpremiér bez rozpakov navštívil. Dodnes sa nepotvrdili informácie o tom, čisa nemuseli v prvých dňoch Ficovho úradovania zlikvidovať všetky artefaktymodrej farby v budove, každopádne však vrátničky dostali onedlho červenéuniformy. DEJSTVO TRETIE -Ako sa vysporiadať s tým, s čím sa vysporiadať nedá
Ľudovosť politikasa teda tolerovať dá. Aj názorové rozdiely možno vnímať ako výzvu, keď človekchce byť tolerantný a navyše byť aspoň trocha politicky korektný. Ale akomožno rešpektovať predsedu vlády, ktorý hovorí o politickej kultúrea pritom sa správa ako predseda roľníckeho družstva alebo ústrednýtajomník jedinej povolenej strany, ktorý po smrti svojho predchodcu nakupujenový nábytok do svojho „sídla"? Boli práve tieto otázky v lete 2006 týmipodstatnými problémami Slovenska? Je skutočne nutné, aby najvyšší ústavnýčiniteľ osobne posudzoval kvalitu dámskych toaliet?
DEJSTVO ŠTVRTÉ -Prečo sa svedkovia cítia trápne
Trápnosť takejtoinšpekcie vnímam možno naozaj príliš emotívne, ale nemôžem sa ubrániť pocitu,že ma predseda vlády svojím správaním zahanbuje. Cítim sa trápne, keď si Ficohľadá priateľov primárne v kurióznych prostrediach oficiálnej moci naKube, v Číne, v Líbyi, či vo Venezeuele. Je mi trápne, keď sa nechá núkaťkubánskymi cigarami na recepcii kubánskej ambasády. Je mi trápne, že znevažujeprácu iných európskych politikov v Bruseli len preto, že podľa prieskumovverejnej mienky na Slovensku možno touto drobnou poznámkou osloviť davyzávistlivcov a správnych slovenských zápecníkov. Cítim sa trápne, keď Ficopošle našich aj zahraničných novinárov v deň volieb von z budovy. Jemi trápne, keď mi priatelia zo zahraničia posielajú irackú fotku Ficav maskáčoch a pýtajú sa, či je to vtip. A v neposlednomrade je mi trápne, keď Fico zo strachu z lietania vládnym špeciálom ruskejvýroby lieta pravidelnými linkami a kvôli obave z neriadenejpublicity odmieta vziať so sebou žurnalistov.
DEJSTVO PIATE -Opona stále nepadá
Arogancia moci mámnoho podôb a zatiaľ sa žiadnemu premiérovi na Slovensku nevyhla. Mečiarignoroval všetkých, Dzurinda ignoroval tých, ktorých nemal rád, a Fico ignorujetých, ktorí ho považujú za slabšieho, menšieho, hlúpejšieho či škaredšieho. Nesúdim,či a ktorá forma týchto arogancií je morálne ospravedlniteľná. Len saobčas cítim absurdne, pretože mám pocit, akoby na javisku zostal herec, ktorýnemá čo povedať, ale pritom nevie prestať rozprávať.
A ten, čo spúšťa oponu, sa stratil.
